Martin D. Fedorko

Keď ľudia v 89 išli na námestia štrngať kľúčmi ešte nevedeli ako veľmi sú zmanipulovaní a ako veľmi ešte budú. Teraz po čase sa pár kľúčových faktorov, o ktorých vtedy málokto tušil, prediera na povrch a dáva pri pohľade na tých 23 rokov vývoja jasnejšie štruktúry. Štruktúry, ktoré riadia tento štát od deviatich k piatim bez ohľadu na farbu trička.

Čo sa teda za 23 rokov zmenilo?

1. stranícky systém: No namiesto jednej strany jej nomenklatúry tu máme tých strán viac. Spôsob dosadzovania sa však závažne nezmenil, len trocha rozšíril aj na nižšie posty a odborné podmienky kandidátov sa zmenili na jednu hlavnú stranícku príslušnosť a lojalitu k strane. Výsledkom je neustály boj strán o kreslá. V takejto situácii si málokto je istý, že vydrží dlhšie ako jedno volebné obdobie a preto sa snaží zabezpečiť počas tohto času na aspoň osem rokov dopredu. Zvýšené rozkrádanie štátneho či verejného majetku na najvyšších postoch, naproti tomu sprísnená kontrola na postoch nižších, lebo za 23 rokov sa štátne a verejné bohatstvo zúžilo na minimum.

2. cirkev: Postavilo sa toľko kostolov, že sú takmer poloprázdne. Ľudia strácajú vieru, lebo cirkev sama nejde príkladom. Kým ľudia sa musia uskromňovať, duchovní si žijú vo väčšom prepychu než obyčajní ľudia (čo je opak toho, čo by podľa svätého písma mali robiť) a okrem príspevkov, dobrovoľnej výpomoci ešte poberajú plat zo štátnej kasy aj od neveriacich. Výsledkom je, že tu máme stav, kde sa voda káže a víno pije, kde môžeme ísť do kostola, ale nemáme prečo počúvať vymývanie mozgov od tých, ktorí tak sami nerobia. Akoby cirkev zabudla, že vážnosť, dôstojnosť a autoritu si treba zaslúžiť.

3. sociálne zabezpečenie: Hoci dane a odvody sa zvýšili, nieto dostatok peňazí ani na dôchodky, ani na zdravotnú starostlivosť, ani na podporu mladých rodín, chorých. Naproti tomu vždy sa nájdu peniaze pre Cigáňov, väzňov, straníckych papalášov a iných fiškusov, ktorí do systému prispievajú najmenej, alebo vôbec, ale pre nariadenia EÚ a divné práva, ktoré sa im musia zabezpečiť pre nič za nič, majú na nich nárok. Výsledok je, že mladí ľudia utekajú z tohto štátu, kde ceny sú európske, ale platy aj trikrát pod priemer pri porovnateľnej produktivite. Kto ostáva sa musí uskromniť, alebo nemať viac ako dve deti. Naopak o nezodpovedné rodiny s piatimi a viac deťmi sa štát postará. Dôchodcovia žijú od výplaty k výplate, lebo okrem bežných výdavkov si musia hradiť aj lieky a keďže mladí odchádzajú ostávajú sami bez pomoci a v chudobe.

4. regionálne rozdiely: Čím ďalej na východ, tým horšie. Všetko bohatstvo, rozvoj sa koncentruje v okolí Bratislavy. Rozdiely v platoch na rovnakých pozíciách na západe a východe sú aj 50 percentné. Argumentuje sa nižšími nákladmi, čo je pravda. Ale zaujímavejšie je, že ceny v Bratislave sú vyššie aj ako vo Viedni, kde platy sú v priemere dvakrát vyššie. Cestná infraštruktúra zdegradovala. Dvadsať rokov budujeme jednu diaľnicu z Bratislavy do Košíc za náklady, ktoré by Chorvátom stačili na tri rovnako dlhé diaľnice. Budovy škôl, nemocníc, verejných inštitúcií chátrajú a nebyť financií z Eurofondov, tak asi by ostali v stave spred 89. Výsledok je, že všetci sa sťahujú do Bratislavy prípadne na západné Slovensko za prácou a na zvyšku Slovenska sa vyľudňujú oblasti od bielych a zaľudňujú Cigáňmi.

5. štát a verejná správa, justícia a bezpečnosť: Vytunelované!!! Neprehľadné, riadené nezodpovednými politikmi a ich nominantmi. Zlegalizované tunelovanie, lobovanie, zlodejské odmeny a paušálne výdaje. Zákon platí len na tých, ktorí sa nevedia brániť. Mnoho vecí je tajných, rozhoduje sa za zatvorenými dverami, prijíma sa narýchlo a s jedným dobrým zákonom sa schvália tri zlé. Policajtov je dosť, ale vždy sú na miestach, kde sa máločo deje. Ak sú niekde, kde sa zákon porušuje, nezasiahnu. Potom prichádzajú extrémistické skupiny, ktoré si musia brať spravodlivosť do vlastných rúk. Poriadok tu chýba v každej z týchto sfér. Ľudia sa boja mocných, papalášov, mafiánov, Cigáňov, zlodejov a perzekúcií moci za hocaké sťažovanie sa. Výsledok je, že ľudia neveria centrálnej vláde ani miestnej samospráve.

6. zahraničná akceptácia: V EÚ sa náš hlas ani neberie do úvahy. Jednoducho všetko, čo sa povie sa preberie, slepo a jednosmerne. My počúvame, oni diktujú. Zato dostaneme Eurofondy, z ktorých vyčerpáme tretinu a sme radi, že sme. Voči našim občanom sa uplatňujú či už v EÚ (skryté, administratívne) a mimo EÚ (viditeľné – víza) bariéry a obmedzenia. Recipročne to však nemôžeme spraviť, alebo nerobíme, lebo máme slabú diplomaciu. Každý nás straší, že sami nič nezmôžeme, že bez EÚ by sme neboli ničím. Pozrime sa však na Švajčiarsko, Nórsko, alebo aj Chorvátsko. Ozaj sú ničím bez EÚ? Tiež nemajú hrdosť sa brániť? Výsledok je, že sme poslušná kolónia mocných štátov v nerovnom spolku EÚ.

7. ekonomika: Domáci malý a stredný podnikateľ je viac a viac zdaňovaný a zahraničnému veľkopodnikateľovi, ktorý tu je s podmienkou daňových úľav, platíme zamestnancov. Svojich ničíme a zahraničných hýčkame. Dokonca sa ich bojíme. Akú silu má teda štát, keď mu zahraničný podnikateľ diktuje podmienky? Verejné súťaže sa našívajú na konkrétnych často dopredu známych víťazov a občania platia, politici nenesú žiadnu (iba trápnu politickú) zodpovednosť. Kto z doterajších politikov si priznal nejakú chybu a hneď odstúpil bez zlatého padáka? Hoci makroekonomické údaje sú stále lepšie obyčajný človek to nepociťuje, lebo kým sa zisk dostane na spodok pyramídy, už sú to len odrobinky neschopné pokryť ani infláciu. Výsledok znižovanie reálnej mzdy a následne životného štandardu.

8. mentalita: pekne to dokumentujú aj naši špičkoví športovci. Pamätáte na niekoho, kto ide na turnaj s tým, že ide vyhrať? Akoby sa nám nechcelo byť prvými. Keď sa podarí tak dobre, ale nehrnieme sa byť svetoví. Ľahšie a alibistickejšie je predsa povedať, že uvidíme ako to bude. Akoby nám chýbala istá kreativita, postaviť sa problému čelom a vlastným spôsobom. Výsledok je, že stále iba preberáme nejaké modely zo zahraničia a nanešťastie bez toho, aby sme ich prispôsobili našim podmienkam, preto tu máločo funguje.

9. naše zmýšľanie: Nejako to už bude. Žime teraz a starajme sa o seba, nahráva individualisticky zameraným kapitalistom. Čo na tom, že spoločnosť upadá. Hlavne, že sa mám ja dobre. Že som si to vybojoval vlastnou chamtivosťou, aroganciou, či šikovnosťou (česť ozajstným výnimkám, ktorých si podiel radšej nedovolím odhadnúť). Každé voľby si volíme menšie zlo. Vieme, že kým tu nepríde radikálna zmena, pre ktorú sa však nevieme zjednotiť, nič sa nezmení. No problém je, že kto s tým začne pocíti nesmierny odpor štruktúr, ktorým práve tento systém vyhovuje. Preto je ľahšie skloniť hlavu a držať hubu a krok, aby sa vám nezhoršili podmienky práve pre ten váš názor. Pre názor, za ktorý ste väčšina v 89 bojovali a predsa sa ho 23 rokov bojíte verejne povedať. Výsledkom je apatia, frflanie, pocit bezmocnosti a radšej prirovnávanie k horším krajinám. Veď pravda v Mongolsku sú na tom ešte stále horšie. Dokedy však?