Martin D. Fedorko

Po dnešných dva a pol hodinách sledovania nedeľných politických debát mi prišlo na um iba jediné prirovnanie k teenedžérskej bláznivej komédii. Dnes som sa však bavil od srdca, keď som počul ako sa každý vehementne snažil opísať sa v čo najlepších farbách pre voliča.

No keďže aspoň pred voľbami sa obyčajný človek cíti ako tak na koni, uchádzači o jeho hlas sa snažia rétoricky nadchnúť kadečím. Od poloprávd cez klamstvá a zavádzanie až k osobným a nezmyselným útokom, len aby sme si mysleli, že chyba je v tom druhom a že oni sú jedinou spásou krajiny.

Neviem, či len mne to bolo smiešne, keď každý prichádza s riešeniami pred voľbami, ale keď je pri moci a ozaj môže niečo spraviť, tak nič nerobí. Alebo keď na reformy, na ktorých sa nabalili, poukazujú ako na nevyhnutné, jediné možné a najlepšie aké sa dali vykonať v tom čase, lebo inak by sme boli ako v Albánsku. Či silné reči o vyšetrovaní gorily a nevyjadrení sa k tomu, či niekto bol, alebo nebol v konšpiračnom byte.

Jediné je isté, že keď moderátor položí priamu otázku, nikdy nedostane priamu odpoveď a naši vedúci borci, nositelia všetkej múdrosti a zásluh si povedia len to, čo im vyhovuje. Niet sa čo čudovať, kde sme sa takýmto spôsobom dostali.

Prečo, keď všetky strany sú proti korupcii, korupcia prekvitá? Prečo, keď všetky strany sú proti klientelizmu, len známi a blízki vedia, môžu a bohatnú? Prečo, keď každý z nich je proti nomenklatúre, iba stranícka knižka je garanciou miesta v štátnej správe? Sme ozaj takí naivní a zožerieme im to všetko aj tieto voľby? Alebo konečne pochopíme, že chyba je v systéme?