Martin D. Fedorko

Minule som opísal svoje skúsenosti z Anglicka a sľúbil pokračovanie. Tak tu je. Dnes prezradím niečo viac o anglickom štandarde bývania a spoločnosti. Trocha o ľuďoch, o ich pohľade na kontinentálnu Európu a doplním praktiky zamestnávateľov.

Ako som už minule spomenul, do Anglicka som prichádzal s vysokými očakávaniami o vyspelosti, prosperite, kultúre a efektívnosti nakladania so zdrojmi v každej oblasti. Niečo sa potvrdilo niečo nie, veď posúďte sami.

Keď som začal pracovať v malom vidieckom hoteli v Cornwalle (najjužnejší a najzápadnejší výbežok Anglicka s hlavným mestom malebným Truro), zarazilo ma už len to ako majiteľka šetrila pri raňajkách a ako propagovaním environmentálnej politiky šetrila na výmene bielizne, odpadoch, energiách a surovinách. Bielizeň a uteráky sa napríklad nemuseli meniť každý deň, ale raz za dva-tri dni. Nik sa nato nesťažoval, zákazníci skôr boli radi, že sa šetrí zdrojmi. Odpady je osobitná kapitola. Lebo kým u nás to je tak, že kto recykluje viac platí a dlhšie čaká na odvoz odpadov, v Anglicku, kto nerecykluje platí viac za odvoz a často sa stane, že ak to nie je vo vreci (tiež farebne rozlišujú, čo je vo vreciach), tak vám odpad nezoberú. Tu máme čo doháňať. Energie sú ďalší bod pre Anglicko. Každý sa snaží či už na záchodoch nastaviť splachovanie na menej vody, mať energeticky šetrné žiarovky a prístroje a čo sa dá oddeliť priečkami, či dverami, aby sa nemusel vykurovať celý priestor zbytočne. Z nakladaním so surovinami len spomeniem ako sa kávové usadeniny používali do záhrad na kompost a že v každej záhradke nájdete malý umelý sud, kde domáci dávajú lístie, trávy, kriaky a všetko, čo je bio, aby z toho mali kompost do záhrad, ktoré sú v porovnaní s našimi miniatúrne.

Angličania radi a často farbia. Každý rok si natrú fasády domov, alebo dvere, okná, aby vyzerali pekne. Preto sa domy, ktoré boli postavené v radovej viktoriánskej výstavbe farebne a rôznych maličkých detailoch odlišujú (zvonček, vchodové dvere, okná, atď.).

Teraz k recyklácii v hoteloch, reštauráciách a malých prevádzkach. Tak napríklad v hoteli v Cornwalle sa po raňajkách, keď sa zvýšil džús v džbáne, musel zvyšok džúsu preliať do kartónu, aby sa mohol použiť zajtra, podobne to bolo s mliekom a džemami, pričom džemy sa museli pripraviť do malých mištičiek, takým spôsobom, že zvyšky z použitých sa len preliali do nových. Servítky, ktoré boli použité iba z jednej strany sa prevrátili na druhú stranu a tiež sa použili druhýkrát. Pri tejto predstave si pravdepodobne pomyslíte, čo za treťotriedny hotel to bol, ale v skutočnosti išlo o trojhviezdičkový luxusný countryside hotel – hotel na vidieku, kde jedna noc stála od 90 Libier (100 Eur) do 230 Libier (260 Eur) pre jednu izbu rozmerov od 20 do 30 m² s výhľadom na rieku.

Majiteľka z Londýna sa správala, ako keby Británia ešte stále bola najsilnejšou mocnosťou na svete a Anglicko jediný ostrovček kultúry v mori barbarov. Nebola jediná s týmto postojom. Pre starších Angličanov sme iba Východoeurópania, ktorých považujú za chudákov a nevzdelancov. Aj preto robia školenia aj na tie najzákladnejšie veci. Napr. ako sa používa umývačka riadu, že sa musí bezpodmienečne vypnúť 30 minút ukončení raňajok, aby sa zbytočne nemíňala energia, že radiátory a svetlá s musia hneď po poslednom zákazníkovi vypnúť z rovnakého dôvodu atď. atď. pričom pozabudnutie sa trestalo prísnym a hlasným pokarhaním, akoby sa stala vražda.

Vzťahy na pracovisku Angličanov voči cudzincom boli často o predstieraní priateľstva. Tam ste mohli vidieť, ako človek, ktorý len pred chvíľou pri vás nadával na svojho kolegu, sa s ním o minútu nato s úsmevom bavil o futbale a ohováral družne ďalšieho. A toto nebolo len v spomínanom hoteli. Ten povestný americký úsmev, by som po tejto skúsenosti kľudne premenoval na anglický. Tam si masku úsmevov dávali na tvár bežne. Buď s prozaickým cieľom presvedčiť seba, že budú mať krásny deň, alebo ako som opísal vyššie v situáciách na pracovisku ale v súkromí. Bola to taká pretvárka, akú hrajú naši politici pred kamerami. Tam to ovládali všetci biznismeni a aj niektorí cieľavedomí pracujúci. Česť výnimkám, s tými som stále v kontakte.

Dalo by sa povedať, že Angličania sú veľmi hrdí národovci, s liberálnymi črtami (hoci kríza im tento liberalizmus berie). Dokonca silnejú aj protieurópske nálady a snahy o odtrhnutie sa UK od Európskej Únie. Hoc na jednej strane Angličania vinia EÚ za zasahovanie do ich krajiny, cez EÚ právo a neradi počujú, že prispievajú do EÚ viac peňazí ako z nej čerpajú, na druhej strane si uvedomujú, že bez EÚ by stratili viac ako 40% trhu. Aj preto politici sa snažia tvrdo vystupovať voči EÚ, ale nechcú pripustiť konanie referenda o otázke vystúpenia UK z EÚ, lebo obyvatelia by boli za vystúpenie. Inak u mnohých Angličanov stále pretrváva nenávisť voči Nemcom, čo sa prejavuje už len tým, že bojkotujú nemecké obchody, a radšej chodia do drahších svojich, alebo amerických obchodov.

Znalosti o svete síce široké nemajú, len o veľkých krajinách, a bývalých kolóniách. Rozprávajú väčšinou  francúzsky, ale to len pár fráz. Darmo angličan sa s vlastným jazykom dohovorí všade. Nemusí sa prispôsobovať. Zaujímavým zistením pre mňa bolo, že titul z našej univerzity mi bez procesu ekvivalencie neuznávali, hoci som ho robil po novom a mal by tak platiť v celej EÚ. Alebo sa mýlim? Veľa cudzincov tam robilo školy, lebo neboli také ťažké (väčšinou sa skúša testovými otázkami a seminárnymi prácami, plus máte menej predmetov a ste užšie špecializovaní), ale zato oveľa drahšie v porovnaní s ich domovskými školami. No ich tituly sú uznávané po celom svete, naše otázne či vôbec niekde.

A aký je pohľad Angličanov na Európu na svet a na seba? No treba povedať, že ako všade, aj tu to závisí v akej spoločnosti sa pohybujete. Ako cudzinec som sa však do smotánky, kde má väčšina univerzitné vzdelanie a kde väčšina precestovala viac ako len Španielsko, Francúzsko, Nemecko a Taliansko, nemal tú česť dostať. Ale keďže som pracoval v obchode v meste veľkom ako Praha, stretával som sa s bežnými ľuďmi. Poviem vám už len zistenie, že sa tak veľmi kradne, som nečakal. Veď majú dvakrát, trikrát, štyrikrát vyššie platy, tak prečo by mali kradnúť, že? Prosím v obyčajných potravinách sa za týždeň ukradli veci v hodnote viac ako 1000 libier (1200 Eur) pričom tieto potraviny robili 105 000 Libier obrat. Neviem ako to je u nás, ale u nás by som to viac čakal, lebo ľudia u nás nemajú také platy, také možnosti ako tam.

Keď v lete prepukli nepokoje v mestách, pocítili to štvrte cudzincov a černochov. Prečo? No lebo vačšinou oni sú odkázaní na sociálne dávky, ktoré im vtedy vláda zoškrtala. Myslíme si, že len my máme problém s Cigánmi, ale oni majú rovnaký problém s farebnými. Mnoho z nich je v getách bez práce. Domáci vám poradí, aby ste tam ani cez deň nešli, lebo sa vám tam môže niečo stať. Sú teda Angličania na tom lepšie ako my? V tomto určite nie. Aj keď sú liberálnejší a zaručujú slobodu prejavu náboženstva, majú antidiskriminačné zákony, ale pravda je, že mnoho z toho sa obchádza.

Ďalšou kapitolou bolo bývanie. Keď sme začali bývať v hoteli, dostali sme podkrovnú izbu. Jedna väčšia posteľ, jedna skriňa, jeden stôl, dve stoličky, chladnička, sociálne zariadenie v ďalšej izbe a 2×2 spoločná kuchyňa 2×2. Za všetko sme si museli platiť. Takže pozor, nie všade je strava a ubytovanie zadarmo. Nato si dajte pozor. Anglicko nie je Nemecko, či Rakúsko. V Anglicku vám to poväčšine strhnú z platu (ale aj tu sa nájdu výnimky). Anglická architektúra ma veľmi nenadchla, lebo okrem Londýna, Bath, Oxfordu, možno ešte pár iných historických miest, ostatné sú na jedno kopyto poznamenané radovou zástavbou Viktoriánskych domčekov pre robotníkov a priemyselnou érou, kedy sa búrali staré centrá miest a budovali nové.

Viktoriánske domčeky sú známe tým, že majú aj viac ako 120 rokov, obyčajne dve poschodia, nízke stropy, úzke strmé schody a maličkú záhradku pred a za domom. Tu sa skutočne šetrí priestorom. Anglicko je veľmi zaľudnené. Skúste si predstaviť územie Česka a Slovenska s počtom obyvateľov cez 48 miliónov. Teda trikrát viac ako málo Československo. Hustota v priemere cez 300 obyvateľov na km², tlačí ceny pozemkov a nehnuteľností k závratným výškam. Pritom domy majú iba základné vonkajšie múry z tehál (široké 20-30 cm najviac) a všetko vo vnútri je obyčajne popredeľované a dostavané zo sadrokartónu. Nevýhodou toho je slabá izolácia, vysoké tepelné straty, v starších domoch nechcené zvieratká, plesne a hluk hvízdania vetra v sadrokartóne. Ceny nehnuteľností sa pohybujú v priemere v závislosti od lokality od 139 000 Libier (Severné Írsko) až po 440 000 Libier (Väčší Londýn – Londýnska oblasť). Viac si môžete pozrieť tu : http://news.bbc.co.uk/2/shared/spl/hi/in_depth/uk_house_prices/regions/html/regions.stm .

Mimochodom ešte stále sa stretnete pomerne často, že kohútiky sú na vodu buď horúcu, alebo studenú, teda bez zlučovača, či batérie. Preto sa vám môže stať, že sa buď ráno oparíte, alebo poriadne vás strasie chladom. Bývanie v podnájme je oveľa viac rozšírené ako u nás. Každá štvrtá domácnosť  býva v sociálnom alebo privátnom podnájme. Naša známa so siedmymi deťmi a druhým druhom bývala v podnájme a mala 45 rokov. Pretože už boli s druhom starší hypotéku im žiadna banka nechcela dať a tak sa musela zmieriť, že deťom nič nezanechá. Hoc po splatení hypotéky v rovnakej výške nájmu, by mala svoj vlastný dom, nič iné ako splácať hypotéku jej landlordovi jej neostávalo. Len pre zaujímavosť, v Anglicku sa oplatí viac žiť ako druha družka, lebo tak ľudia dostanú vyššie sociálne dávky ako keby žili ako rodina. Preto sa v UK môžete stretnúť tak často s takýmito prípadmi ako bola naša známa.

Pikoška je, že mnoho cudzincov z Európy, najmä bývalého východného bloku, využívalo sociálny systém v UK a súčasne aj vo vlastnej krajine. Napr. dostávali prídavky na deti aj v Poľsku, aj v UK. Šikovné, že? Aj niekoľkých prichytili a odsúdili, ale stále to niektorým za ten risk stálo. A potom, že kvôli takým máme zlé meno. Niet sa čo čudovať, keď niektorí sa aj stávajú súčasťou organizovaných skupín zlodejov aut, či motoriek. Najmä z tých krajín, kde sa takéto pravostranné autá môžu registrovať. Ale to som odbočil.

Priemerné ceny podnájmu sa v roku 2010 pohybovali v sociálnom podnájme (samospráva) 75 Libier na týždeň a v privátnom 156 Libier za týždeň. Nájmy sa líšia na základe veľkosti bytu, či izby, vybavenia, miesta ako aj spôsobe platenia energií.

Dajte si pozor tiež na miesto, kde pôjdete pracovať, lebo doprava môže byť problém. V meste je doprava síce pomerne drahá, ale je, naproti tomu v Anglicku existujú aj dediny, kde autobus ani iný druh dopravy nechodí. Že prečo? No lebo sa neoplatí, neprinesie zisk. Takže si skontrolujte dopravu a občiansku vybavenosť, lebo mne sa stalo, že v tejto dedine neboli ani potraviny a keďže ani autobus ani nič iné tu nechodil, tak som musel chodiť na nákupy do susednej dediny pešo, alebo stopom, alebo ma z času na čas zviezla majiteľka, či kolega. Majiteľka mi ponúkla auto do prenájmu, ale za podmienky, za ktorá by sa ani najhorší vydriduch nemusel hanbiť.

No kapitalizmus je kapitalizmus. Keď nemáte tvrdé lakte neprežijete. Preto som po polroku zmenil miesto a šiel hľadať šťastie do mesta. Moje rozhodnutie som oznámil zamestnávateľovi mesiac pred odchodom (ako bolo v zmluve), ale čo sa dialo potom, si nechcite ani predstaviť. Okrem zneužívania a buzerovania mi ani nevyplatila 2/3 z poslednej výplaty s odôvodnením, že som nebol naň oprávnený. Zistil som však, že som nebol jediný, s ktorým tak zamávala a že taká prax sa v menších hoteloch nosí. Nanešťastie ma majiteľka podcenila, lebo som šiel s týmto prípadom na ACAS (štátna mediátorská agentúra), ktorá sa zaoberá aj takýmito prípadmi.

Tu som veľmi ocenil ako funguje vymožiteľnosť práva a ako štát odbremeňuje súdy od takýchto sporov takouto mimosúdnou cestou. Pre všetkých vás, ktorí sa chystáte do UK pracovať, alebo tam pracujete a máte takéto problémy, buďte si vedomí, že máte právo na minimálnu mzdu, aj keď podpíšete zmluvu na fixný plat. To znamená, že každá zmluva je automaticky neplatná, ak po vydelení vášho hrubého fixného príjmu reálne odpracovanými hodinami nedosiahnete minimálnu mzdu na hodinu (súčasne 6.08 Libier na hodinu), rozdiel vám musí majiteľ vyplatiť. S tým môžete ísť aj na súd a súd vám dá za pravdu. Najprv však musíte oficiálne napísať list druhej strane (zamestnávateľovi, táto procedúra sa nazýva Grievance procedure a musí ju mať či akceptovať každý zamestnávateľ), aby ste mali dôkaz, že ste ho kontaktovali a chceli riešiť túto situáciu. On vám musí odpovedať a ak sa to nevyrieši takto, prizvite ACAS. Tí vám poradia ako ďalej. Zapamätajte si len, že vzniknutú situáciu musíte riešiť do troch mesiacov odo dňa incidentu, inak sa vám nárok premlčuje.

Osobitný prípad je, keď vás zamestnávateľ ponižuje slovne, alebo ešte horšie, keď vás fyzicky napadne (hoci aj pohlavkom). V takom prípade, ak si ho nahráte, alebo získate svedka, môžete ho obviniť z harassmentu, alebo diskriminácie, ktoré sú v UK prísne postihované. Nebojte sa ani toho, ak by ste neboli dobrí v jazyku, môžete požiadať o prekladateľa (Interpretor). V tomto máme čo doháňať. Do 3 mesiacov som mal peniaze späť a aj niečo naviac, čo mi zamestnávateľka dlhovala. Takže nebojte sa. Všetko je na webe. Opäť dávam do pozornosti stránku vlády ako aj ACASu : http://www.direct.gov.uk/en/index.htm , http://www.acas.org.uk/index.aspx?articleid=1461 .

Nedajte sa zneužívať ani vonku ani doma. Pokračovanie nabudúce.