Svet rovnako ako aj malé spoločenstvá zažívajú z času na čas obdobia vzostupu nasledované prepadom. U nás sa tak dialo a deje tiež. Nielen v ekonomickej sfére, rovnako aj politickej a morálnej. Národ je taký silný ako jeho najslabšie spojivo, teda ako jednotlivec. A aký je u nás jednotlivec?
Z toho všetkého, čo na jeho plecia dopadlo počas rokov, ako nato reagoval a ako sa s tým zmieril, môžeme pozerať, že Slovák, ale lepšie občan SR, je pracovitý, dôverčivý, apatický na akúkoľvek bolesť, či krivdu a z väčšej časti konzervatívny, pridržiavajúci sa paradigiem a dogiem.
Avšak ak chceme napredovať ďalej musíme zahodiť zábrany a pozrieť sa na svet, v ktorom žijeme pragmatickými, triezvymi očami. Musíme padnúť na samé dno, aby sme to videli, že tadiaľto cesta nevedie? Kde musí začať re(e)volúcia? Kto ju bude viesť? Odpoveď je v nás?
Nie je hanba si priznať chybu. Nepresviedčajme sa, že rastieme, ak Vám rozum vraví opak. Čísla nie sú všetko. Tie nedokážu povedať či sme ako krajina či národ postúpili vyššie či už sa pozrieme na životnú úroveň, alebo na morálnu. Potrebujeme sa vzbúriť proti svojej utkvelej predstave, že sme sa nechali klamať, že sme boli podvedení, že sme závislí, že sa bojíme. Ak si to priznáme, neznamená, že sme prehrali, že sme horší. Práve naopak. Iba silný jedinec, národ, krajina si vie uznať chybu a napraviť ju. Alebo je lepšie sa presviedčať, že sme neomylní a žiť v omyle až kým bude neskoro?
Celá debata | RSS tejto debaty