Martin D. Fedorko

Pred viac ako týždňom (11.1.2012) sa v Spojenom kráľovstve prevalil škandál o stravovaní pacientov v nemocniciach zapojených do povinného zdravotného poistenia (v skratke NHS). Kde po sťažnostiach niekoľkých pacientov s úrovňou stravy, sa vykonali kontroly v nemocniciach NHS po celej krajine a zistilo sa, že 30 trustov nemocníc 10% zo všetkých minie za celý deň hospitalizácie pacienta menej ako 5 Libier na jeho stravu. Dokonca sa našla aj nemocnica, kde na celodennú stravu pacienta vynaložili len 90 pencí.

Šikovnosť manažérov nemocníc, lebo znížili náklady a dosiahli zisk aj v čase krízy. Takto sa bránili manažéri nemocníc pred faktom, že pacienti sú po návšteve nemocníc podvýživení. Len pre predstavu človeka, ktorý nebol predtým v Spojenom kráľovstve uvediem, že cena menúčiek v reštauráciách ako u nás sa pohybuje v Spojenom kráľovstve okolo sumy 10 Eur, teda približne trikrát viac, pre vyššie ceny mäsa a ľudskej práce.

Toto je iba jeden z množstva príkladov ako dosiahnutý zisk nekorešponduje so zlepšením úrovne poskytovaných služieb.

Ďalším príkladom boli služby mestskej hromadnej dopravy. Napríklad v Bristole (veľký ako Praha), kde som býval, existovali 3 súkromné spoločnosti zabezpečujúce služby mestskej hromadnej dopravy. Lístok na najlacnejšiu študentskú, ktorá premávala veľmi zriedka a mala 14 liniek, stál 60 Eur na mesiac. Pre porovnanie v Bratislave stojí lístok na MHD 25 Eur na mesiac a platí vám to všade a na čokoľvek. V Bristole Vám to platilo logicky iba na tú konkrétnu spoločnosť, ktorej lístok ste mali. Pritom ani jedna spoločnosť, nemala také dobré pokrytie ako by mala MHD Bratislava. Spoločnosť s najlepším pokrytím v Bristole (cena lístka cca 75 Eur mesačne) mala frekvenciu liniek cca každú polhodinu a často sa stávalo, že autobus neprišiel, alebo meškal. Jediný rozdiel bol v tom, že samozrejme vozový stav Bristolských spoločností bol novší ako vozový stav Bratislavskej MHD. Podobne to bolo so železnicami pričom ceny cestovného boli aj 10krát vyššie v niektorých prípadoch na dlžkovo porovnateľných tratiach k slovenským.

Tam som pochopil problém štátnych sieťových firiem. Nie je úplná pravda, že súkromník by vedel lepšie s nimi hospodáriť, ale že problém tkvie v tom, že v štátnych firmách nie sú zavedené kontrolné mechanizmy, ktoré by zabraňovali rozkrádaniu štátneho majetku. Súkromník si to vie jednoducho ošetriť tým, že takýto mechanizmus kontroly zavedie, aby ho nik z firmy neokradol a započíta si zisk. Naproti tomu nebolo by jednoduchšie takýto mechanizmus kontroly zaviesť do štátnej firmy a o zisk ľudí ušetriť, lebo predsa je to štátne, verejné a teda naše?

Či musíme predávať sieťové odvetvia, aby boli efektívnejšie a potom platiť za ne o maržu (zisk) súkromným firmám viac ako by sme to mohli spraviť sami so zavedením kontrolného mechanizmu? Či sme to nevybudovali za spoločné peniaze, za naše dane? Či vám nie je ľúto to predať pod cenu spriaznenej spoločnosti, ktorá ponúkne našim politikom viac do ich vrecka? Či stále veríte, že súkromný sektor dokáže najlepšie spravovať sieťové monopoly? Či to necítite na svojich výplatných páskach a na neustálom zvyšovaní cien?

Veľká Británia ako náš vzor v mnohých oblastiach demokracie pomaly odkrýva svoju pravú tvár čistého kapitalizmu skrytého pod rúškom pseudodemokracie. To by ste chceli aj tu?