K tejto otázke sa dostávame každodenne, no najmä keď chceme vyjadriť svoj politický postoj, svoje presvedčenie o spoločnosti kam smerujeme. Ak chce človek vedieť kam smeruje, musí si v tejto otázke spraviť jasno. Nepresne a nesprávne sa obyčajne generalizuje, že za rovnosť sú socialisti/ľavičiari a za elitárstvo sú kapitalisti/pravičiari.
My však nežijeme v jednoduchom svete, kde je všetko buď biele, alebo čierne. Žijeme v svete, kde sa makropohľad prelína s mikropohľadom, kde rovnosť a elitárstvo žijú ruka v ruke. Rozdielnosť je tu obohatením, inšpiráciou spoločnosti a vymedzením jedinečnosti jedinca a rovnosť posilnujúcou súčasťou každého spoločenstva a zárukou spravodlivosti spoločnosti voči jednotlivcovi. Oba princípy sú dôležité, ale oba na rôznom stupni.
Rovnako ako každý redikalzmus je nesprávny a neprospešný pre spoločnosť v dlhodobom horizonte, tak šírenie čiste sociálneho alebo kapitalistického prístupu je v dlhodobom horizonte nesprávne. Keď teda chceme hovoriť o týchto pristupoch, musíme si zadefinosať, v ktorých oblastiach života si ich vieme predstaviť, aby priniesli želaný efekt, výsledok.
Osobne sa domnievam, že ak spomenieme podnikateľom sociálny či ľavicový prístup snažiaci sa o rovnosť všetkých, tak sa strasú a začnú nadávať, že ich to nemotivuje. Kto by sa chcel predsa snažiť viac, keď nakoniec bude zrovnaný systémom s tým, ktorý sa nesnaží vôbec, alebo menej. Podnikatelia majú v tomto pravdu. Ak chceme človeka motivovať k vyššej výkonnosti, tak tu musí fungovať kapitalistický prístup. Ale rovnako ako každý človek má svoje limity, tak by tu mali byť stanovené limity max. príjmu, alebo cez progresívnu daň byť zabránené človeku sa neúmerne obohacovať na úkor ľudí pod ním. Takže v podnikateľskej sfére (mám na mysli všetky podniky okrem monopolných, lebo tie deformujú každú ekonomiku a preto by mali byť vo vlastníctve štátu) by sa mali uplatňovať kapitalistické prvky s pravicovej politiky, avšak s limitmi aké sú v živote bežné.
Podobne u občanov či pracujúcich by sa mali naopak uplatňovať sociálne prvky ľavicovej politiky, pretože občania chcú byť a zo svojej podstaty a na základe práv aj sú si rovní. Či už pred zákonom, či právom na bezpečný, spravodlivý a služný život. Pre občana predsa nie je pochopiteľné, že aj keď pracuje od svitu do mrku celý mesiac, nemôže nadobudnúť to, čo niekto jednou transakciou z večera do rána pri prevode peňazí z jedného účtu na druhý, či ako úradník pri menežovaní pracujúcich ľudí pod ním. Nie je to spravodlivé ako eticky a morálne tak ani z hľadiska odmeňovania práce.
Cieľom preto by nemalo byť rozdeľovať sa na pravicových a ľavicových, ale na koncentráciu svojho úsilia v správnej oblasti. Pravicoví v podnikateľskom sektore a ľavicoví u občanov.
Tak ako pracujeme v práci a žijeme doma a nepoužívame rovnaké zásady doma ako v práci, tak by to malo byť aj v politike. Samozrejme, politici by sa mali správať pravicovo, keď sú pravicoví a ľavicovo, keď sú ľavicoví a nielen o tom hovoriť, či si to dávať do názvu. Teda činy namiesto prázdnych slov a spolupráca s cieľom slúžiť občanovi namiesto boja o moc a proti občanom.
Celá debata | RSS tejto debaty