Martin D. Fedorko

Predpokladám, že nie som sám, kto si uvedomil, že to kde sme a čo máme teraz je výsledkom snáh, práce a odriekania si tých, čo nás predišli. Veď ako sa hovorí stojíme na pleciach gigantov. Tých, ktorí nám postavili školy, nemocnice, cesty a domovy. Tých, ktorí priniesli prelomové objavy, vyvinuli lieky, uľahčili procesmi prácu a zmenšili svet na dotyk klávesnice. Tých, na ktorých zabúdame pre našu pýchu, kde sme.

Myslel som si, že ľudstvo a aj naša krajina sa vývojom dostáva stále k lepšimu spoločenstvu, riadeniu, smeruje k spravodlivejšej spoločnosti s rovnosťou príležitostí a možností pre všetkých. Práve pre skúsenosti z minulosti, pre udalosti, ktoré ukázali, čo je zlé a čo dobré. Len realita je skôr zmesou krokov vpred a vzad a tak sa niekedy zdá, že stagnujeme, či dokonca upadáme.

Čo to spôsobuje? Obtiažnosť zistiť či vedieť, kde končí miera. Kde končí moje a kde začína spoločné. Tak napríklad, sebadôvera je dobrá pri presadzovaní prospečných názorov, lebo nikto nebude nasledovať lídra, keby nepôsobil sebavedomo, no, na druhej strane sa táto sebadôvera môže rýchlo znemiť na zaslepenú tvrdohlavosť, keď takýto líder nevie prijať názor druhých, lebo je o svojom názore skalopevne presvedčený a tak sa odpúta od reality, od ľudí. Cieľavedomosť je tiež dobrá vlastnosť, kým ňou nepotláčame práva druhých, či nejdeme cez mrtvoly. V tom prípade sa táto cieľavedomosť mení na tyraniu, útlak.

Takáto relativita vlastností, skutkov a činov dokáže v dnešnom svete pri množstve informácií človeka zmiasť a je isté, že sámotný jedinec to nedokáže správne odfiltrovať. Aj preto dnes môžeme vidieť vzostup košpiračných teórií, ktorú podporuje aj stále netransparentné správanie sa vlád bezohľadu na hlásanú ideológiu. Jednoducho strata dôvery v „štandardné inštitúcie“. Nezdiskreditovali ich však samotní volení zástupcovia?

Ak by som mohol zjednodušiť, povedal by som, že každá vláda tu vytvárala istú privilegovanú skupinu a mohli by sme sa sporiť, ktorá akú a v akej veľkosti, no žiadna nepriniesla nejakú nadčasovú ideu pre celé spoločenstvo občanov. Niečo čoho by sa ďalší mohli chytiť a zveľadiť, či aspoň nespomaliť vývoj. Kým prví rozdávali svojim „komunistické“ majetky, druhí ich privatizovali, tretí rozdávali zo spoločnej kasy a ďalší len vymysleli sofistikovanejšie spôsoby ako dohadzovať štátne zákazky svojim blízkym či mecenášom, nenašiel som v pamäti vládu, ktorá tu nechala niečo ľuďom, aby sa tu cítili ako doma.

Akú nadčasovú ideu priniesli pre ľudí, občanov? Neviem, ale viem si predstaviť takúto ideu, ako napriklad:

• univerzálne právo byť volený do verejnej funkcie,
• pravidlo jedna fukcia jeden plat, jeden človek,
• povinná trasparentnosť v nakladaní s verejnými financiami,
• atď.

Veď v dnešnej dobe, keď sa prevalilo, že ani vysokoškolské vzdelanie mať ozaj netreba, iba oficiálne, aby bol človek premierom, či predsedom parlamentu, je takáto podmienka potrebná? Keď pôjdeme trochu ďalej s úvahou, je potrebné limitovať ľudí členstvom v strane, aby sa mohli dostať do parlamentu? Musia vedieť čítať a písať, keď chcú byť starostovia, primátori? Nie je jediným a zvrchovaným hlasom a rozhodcom v takýchto otázkach hlas ľudu?

Dalo by sa pokračovať v úvahe, ale nateraz sa mi stačí opýtať. V čom je táto vláda iná od predchádzajúcich? Čo chce zanechať táto vláda ľuďom tejto krajiny? Ja chcem zanechať rodine domov. Nebráňte mi v tom.