Martin D. Fedorko

Predávanie znalostí, skúseností či národného bohatstva. Kto ho vyrobil a prečo už je preč?

Zložité otázky, na ktoré sa v nasledujúcich riadkoch pokúsim načrtnúť odpoveď generačnou perspektívou. Odpovede v istom zmysle tkvú v prostredí, z ktorých jednotlivé generácie vzišli. Aké základy jednotlivé generácie mali, ako zmenili svet a ako ho predali ďalej.

Dalo by sa začať hlboko v minulosti, ale pre potreby tohto článku začnem generáciou detí rokoch 1880-1910.

Pozn.1: Roky generácií sú orientačné (+/-10 rokov) – medzigenerácia

Pozn.2: Samozrejme v každej generácií existujú výnimky. Pozitívnym výnimkám samozrejme patrí moje uznanie.

Generácia detí 1880 – 1910

Ich realizačný vrchol 30-40 rok života spadá do obdobia 1915 – 1945. Ich podpis badať v svete obdobia medzivojnového. Táto generácia poznačená násilnou maďarizáciou, po prvej svetovej vojne povstala a vytvorila prvý spoločný štát Čechov a Slovákov. Výsledkom bola Masarykova demokracia, kedy Československá republika patrila k najvyspelejším krajinám sveta. Žiaľ, vieme ako to skončilo. Druhou svetovou vojnou a delením mladej demokracie väčšími demokraciami.

Generácia detí 1920 – 1940

Vrcholný potenciál spadá do obdobia komunizmu na Slovensku. Ich sympatie k tejto novej doktríne a oddanosť v budovaní socializmu tkviú možno práve v sklamaní z medzinárodnej demokracie – spoločenstva, ktoré ponechali napospas Československo Nacistickému Nemecku. Táto generácia asi najviac vybudovala. Dopravnú a energetickú infraštruktúru, bytový fond, sieť zdravotných stredísk, fabrík a družstiev aj v tých najvzdialenejších oblastiach krajiny. Dnes však živorí z dôchodkov, ktoré im vypočítali ich synovia…

Generácia detí 1945 – 1975  

Deti komunizmu. Generácia, ktorá žila v dostatku základných potrieb a relatívnej stability. Nezažila hrôzy vojny, ale žila v neustálom vnútornom napätí jadrového veku a vzájomného sledovania. Celoživotné stabilné pracovné miesta, štátne byty, relatívne štedrá sociálna politika a malé rozdiely v príjmoch boli podmienené poslušnosťou k režimu. To viedlo túto generáciu k túžbe po absolútnej slobode pretavenej následne v rokoch 1990-2005 do fázy divokého kapitalizmu. Delenia verejného majetku súkromným osobám či jeho predaj zahraničným investorom. Výsledkom je mantra, že sloboda jednotlivca stojí nad slobodou más a dôsledky cítime v každodennom živote.

Generácia detí 1980 – 1995

Ako zhrnúť svoju generáciu? Možno slová ako prispôsobivosť k nestabilite. Rýchlosť a sklamanie z klamlivého imidžu vzorov detských čias. No možno najmarkantnejší rozdiel je, že naša generácia je najviac elektronicky zdatná. Boom v rozvoji internetu a mobilnej komunikácie, ako aj otvorenosť hraníc, spoznávanie kultúr a krajín, porovnávanie, nám pomáhajú strhávať masky bábkových politikov a ich skryté umysly. Podrobovanie rôznych Izmy a dogiem kritike je pre nás bežné. Ich vštepovanie s cieľom spraviť z nás poplatných novému kapitalistickému systému pre nás neplatia ako na predchádzajúce generácie. Delegovaná demokracia neodzrkadľuje náš postoj k transparentnosti a riadení štátu ako verejného podniku.

Tolerantnosť, otvorenosť a možno trocha ľahkovážnej nespútanosti. Takí sme a taký svet chceme. Tolerantný, transparentný, nehrajúci sa na niečo, čo nie je. Plný farieb, tolerantnosti a stability, ktorá nám bola v prospech pár jednotlivcov predchádzajúcej generácie ubraná.

Viem, že nie som najlepším príkladom svojej generácie, ale kto je, keď priemerný človek nejestvuje.  Viem, čo nechcem a čím sa riadim. „Nerob druhému to, čo nechceš, aby druhý tebe robil.“ Kým z generácie detí komunizmu vyrástli paradoxne pravičiari, kresťanskí demokrati, sociálni demokrati a liberáli, skrývajúci osobné záujmy za stranícke, dúfam, že naša generácia bude konať opak. Skrz osobnú zodpovednosť prinesie znovuzavedenie niečoho podobného ako sa pokúšali dubčekovci, aj keď sa to nebude volať socializmus s ľudskou tvárou.

Na záver si dovolím citovať Khaleda – sýrskeho aktivistu ako arabskej jari, lebo v nej vidím istú paralelu s našim snímaním politiky mladými.

„Vládcovia si mysleli, že mladí ľudia sa nestarajú o politiku. Nezbadali, že mládež o nej diskutuje , (nie však s nimi) ale medzi sebou (elektronicky).“