Martin D. Fedorko

Zdá sa, že protesty na uliciach sa podarilo zdiskreditovať z vnútra, keď sa protestujúci nevedeli zjednotiť za konkrétne požiadavky, ba horšie. Tieto požiadavky sa menili zo dňa na deň. Premrhanie príležitosti, ktorá sa naskytla po prevalení kauzy Gorila, nás isto obralo o ďalšie roky ozajstnej slobody a spravodlivosti, ktorá mohla prísť. Nevyzretosť, nepripravenosť bez širšej občianskej podpory podlomili kolená snahe o zmenu spred roka.

Niekoľko radikálov snažiacich sa o revolúciu (napr. krvavú), nejakých pár trénujúcich polovojenské zložky na juhu Slovenska a snažiacich sa o puč ešte viac diskreditujú občiansku opozíciu voči oligarchom. Potom sa nieto, čo čudovať, že mnohí, ktorí hľadajú alternatívu sú skeptickí, apatickí alebo paranoidní a radšej ostávajú pri „istotách“, „kresťanských hodnotách“, „národných či menšinových záujmoch“, „liberálnych ideách“ či iných pro forma deklarovaných sľuboch, ktoré platia pre vyvolených straníkov a ich sponzorov.

Ako čítam v komentároch pod článkami a v súkromnej pošte, prichádzam k názoru, že okrem rozhorčenia, ktoré konči pri slovách, alebo apatii na druhej strane, prevláda v ľuďoch aj istá paranoja.

Paranoja, že opäť sa iba zopakuje to, čo v minulosti a niet reálnej zmeny. Zmeny nezištnej.

Ale ozaj je to tak? Nevytvárame aj z ozaj nezištných strašiakov a preto radšej akceptujeme stav aký je, lebo predsa, čo ak bude ešte horšie?

No horšie bude a to isto, ak nebudeme konať. Ak budeme kráčať ako stádo na porážku len preto, že sa bojíme väčšej hrozby.

Ale najväčšia hrozba sme pre seba vlastne iba my sami. Konkrétne naša apatia, náš strach, naša paranoja a naša nevôľa prejaviť svoju nespokojnosť verejne.

Preto nie je aktuálnejšia otázka ako kto zmenu spraví, je ako túto zmenu spravíme. Lebo…

Kto? … My občania. Ako? Všetci vieme, že iba väčšími protestmi, ale čo budeme žiadať a akou formou, to je otázne.

Nie je horšie vyčkávať na spasenie a nič preto nerobiť, ako sa o spasenie pričiniť?

Máte nejakú predstavu?