Život je krátky nato, aby sa stihlo spraviť dostatok dobrého. Ale dostatočne dlhý, aby sme spravili veľa zlého. Človeka rozhýbe iba to, čo sa ho dotkne, najmä keď je to to najbližšie, od koho, alebo čoho to vôbec nečakal.
Sme slabí. Sme sebeckí. Žijeme v sebaklame a ani to si nechceme uvedomiť. Doslova si to, čo chceme vidieť, vsugerujeme. Vieme si zdôvodniť aj nezdôvodniteľné a radšej nepočúvame svoj vnútorný hlas, lebo počúvať ho je ťažšie ako si zdôvodniť jeho prepočutie. Hlas, ktorý nám radí ako okolo seba šítiť dobro, lásku je odstršený do úzadia. Prejavom tohto stavu je súčasná prázdota v spoločnosti, beznádej a negativizmus šíriaci sa ako oheň v suchej savane. Lásku žiadame, ale nevieme a nechceme si uvedomiť, že aj tá niečo stojí. Cenou je naše bezpodmienečné odovzdanie sa tomuto vzťahu. Láska je však tiež obojstranný vzťah a so vzťahmi všeobecne máme problémy. Bojíme sa možno otvoriť, či staviť na jednu kartu. Svojou nerozhodnosťou často spôsobujeme rozpačité reakcie na druhej strane a potom si tie reakcie vysvetľujeme ako nedostatok záujmu. Chýba nám naivná dôvera, lebo už sme boli podvedení, boli sme zasiahnutí zlou skúsenosťou. Bolesť nás zmenila a mi sa správame presne tak ako tí, ktorí nás nerozhodnosťou zmenili. Hľadáme svoje miesto vo svete. Cítime sa malí. Preto vstupujeme do vzťahov, aby sme sa necítili sami. To sa časom stáva aj základom rozpadu vzťahu. A to nás dostáva opäť na počiatok hľadania smeru v živote. Hľadania seba a svojej ceny.
Celá debata | RSS tejto debaty