Martin D. Fedorko

Každodenná otázka, ktorú riešime. Budem mať dostatok peňazí na konci mesiaca, keď si kúpim toto, alebo ono? Môžem si to dovoliť? Rovnaká otázka trápi ľudí z dolnej časti spoločenskej príjmovej pyramídy už desaťročia a žiaden z ich politických idolov im nedokázal pomôcť. Prečo?

V článku Výsledok hospodárenia našich vlád od 93/95 do 2010/11 som sa pokúsil prepočítať okrem iného o koľko sa zvýšila naša priemerná mzda za takmer 18 rokov (výsledok cca 67% resp. 2/3). Nemenej dôležité je však porovnať ako sa zvýšila naša spotreba, teda druhá stránka. Nejde tu však iba o bežný spotrebiteľský kôš, cez ktorý sa vypočítava inflácia. Lebo keby iba inflácia stála za všetkým, tak neboli by sme na tom tak zle. Ten sa zmenil, ale nie všetky zmeny sa doňho zachytili. Samozrejme to je takmer nemožné.

Veľkú rolu pri otázke, prečo nemáme dostatok peňazí v našich peňaženkách, aj keď zarábame viac ako v roku 1993, zohráva fakt, že mnoho služieb, ktoré boli v tej dobe zadarmo (ako lieky, zdravotnícke prehliadky, televízia, rádio, povinné zmluvné poistenie, životné poistenie, iné druhy poistenia, rôzne druhy bankových poplatkov, atď.), je teraz platených a mnohé ďalšie, ktoré teraz využívame sme vtedy vôbec nepotrebovali (ako internet, mobilné telefónne služby, satelitné programy, atď.), netreba zabudnúť aj na rôzne poplatky miestnym samosprávam, ktoré v minulosti neboli. To veľmi zasahuje najmä nižšie zárobkové skupiny, lebo sa využíva efekt množstva, masy. Malé poplatky sa ľahšie skryjú a sme na nich menej náchylní ako na veľké a štát či samospráva má z nich väčší výnos.

Ale babka k babke a ľudia majú menej v peňaženke a na spotrebu pre hospodárstvo. Tak sa vlastne cez vysoké dane a rôzne poplatky, ktoré majú vplyv na našu nízku spotrebu, pomaly škrtí, alebo lepšie povedané zabíja ekonomika. Ak chceme zmeniť naše postavenie v štáte, musíme proti rozťahovaniu sociálnych nožníc týmto spôsobom protestovať.