Martin D. Fedorko

Za mala som žil v predstave, že ľudia, ak sú k sebe ohľaduplní, rešpektujú sa navzájom, a keď im ide o to isté, musia vedieť nájsť spoločné východisko. Časom sa to zmenilo a dnes už viem, že to bolo naivné. Pragmatický pohľad dneška mi vraví, pozri sa okolo seba a uvidíš, že keď je niekto národniar, bude proti menšinám, keď je niekto ľavičiar, bude proti pravici, keď je niekto kresťan, nepochopí inú vieru a naopak. S príkladmi by sme mohli pokračovať do nekonečna.

Akoby sa svet polarizoval v malom. V čase studenej vojny to bolo vo veľkom a teraz je to v malom. Štiepime sa viac ako atómy a vydávame pritom toľko negatívnej energie na hádky, že sme pozabudli, že žijeme na tej istej planéte, v tej istej krajine v tom istom meste. Ostávame v slepej nevedomosti a sebaklame, že keď pravičiar stratí ľavičiar získa a naopak a tiež môžeme pokračovať do nekonečna. Ale pravda je, že keď stratí len jeden z nás, tak stratíme všetci. Možno nie priamo, ale nepriamo to pocítime. Ak stratí malý podnikateľ na chvíľu možno druhý odinakiaľ získa, ale domáci zamestnanci stratia a tiež aj lokálna ekonomika.

Sme natoľko prepojení, že nikdy nemôžeme povedať, nás sa to netýka, že na východe majú svoje problémy a Bratislava si sama poradí. Práve ten komplexný pohľad chýba ako nám tak aj politikom. Zašili sme dieru v štátnych podnikoch, ale vytvorila sa nová diera v rozpočte budúcom, kde nám vypadli príjmy za plnú účasť na ich riadení. Opäť by ste verím vedeli pridať mnoho ďalších príkladov.

To čo nám často bráni v nachádzaní spoločných riešení a často lepších, je naša prílišné lipnutie, zosobnenie si určitých dogiem a ich branie ako za nemenné. Ale či svet je nemenný? Či sa naše podmienky dennodenne nemenia? Viem, že hrdosť človeka je dôležitá vec a že náš národ je veľmi hrdý národ. Ale nepreháňame to s tou našou hrdosťou až príliš? Prečo keď nám niekto protirečí okamžite sa k nemu staviame s nevôľou a ignorujeme ho? Veď sme bratia a sestry, alebo nie? V dnešnej uponáhľanej dobe sme zabudli počúvať jeden druhého. Už sa zdá akoby sme šli explodovať a tak zanechať po sebe v tejto časti Európy aspoň dieru. Ale nebolo by lepšie spolupracovať a žiť ďalej. Hľadať to čo nás spája nie to čo nás rozdeľuje.

Tak potom prečo je moje osobné dobro nad všetko ostatné dobro? Niekto by mi povedal, ak pomôžeš sebe samému, pomôžeš spoločnosti ako celku. Ale ozaj to takto funguje? Či neriadili sa naši politici tým istým heslom? O čom to svedčí? Čo chceme ďalej?

Všetko má svoje limity, nič radikálne nám nepomôže. Skôr nám pomôže nastaviť si vlastné zrkadlo. Priznanie si chyby, že sme boli príliš individuálni, príliš krátkozrakí a príliš sme sa hrali na bezchybných. Povedzme si. Dosť!!! Prenechajme miesto druhým. Že páni politici, Vážený občania a moji bratia.