Martin D. Fedorko

Politické divadlo, propaganda, vymietanie mozgov, masová hystéria, politický marketing, platení propagátori, tajné dohody za plentou, politické hry a politické kampane. Keďže je pred voľbami, dávajte si pozor a berte s rezervou všetko, čo sa na vás bude valiť z médií. Politici dávno vedia, že všetko okolo volieb a správy štátu v tomto systéme je iba hrané divadlo. Že ak chcú byť veľkí, stačí nabudiť dojem, že tak už je a masy budú nasledovať .

Stačí sa pozrieť na politické relácie v televízii, kde sa napr. sms hlasovaním politici bijú o priazeň voliča. Teda aspoň takýto dojem sa snažia navodiť. Hoci dávno vedia, že obyčajný občan už dávno stratil záujem o politiku, že už nechce, alebo nemá peniaze a ani čas na sledovanie politických relácií a zapájanie sa do nich. Ale keďže treba vzbudiť dojem, že ľudia sa zapájajú a zaujímajú, tak s využitím technológií a pod rúškom anonymity na takúto prácu platia niekoľkým smskárom či blogerom , alebo s prísľubom budúcej odmeny naverbujú politickú mlaď strán, aby tak konali.

Vždy som si kládol otázku, prečo ľudia platia za sms len kvôli tomu, aby vyjadrili názor, že súhlasia s takým alebo iným politikom v nejakej relácii. Stojí im to zato? Až som sa dopočul, že to robia platení ľudia alebo členovia konkrétnej politickej strany. Nechcelo sa mi veriť, až som spoznal človeka, ktorý to robil a potom ďalšieho a ďalšieho. Keď sa človek vo svojom širokom okolí stretáva s prevažujúcim názorom, kde vôbec nejde o pravicový názor, alebo ľavicový, ale o spravodlivosť, rovnosť a spoločné dobro či reálne zlepšenie situácie a naproti tomu v médiách vidíme opak, tak tu niečo nesedí.

Ani webové portály denníkov či týždenníkov nie sú uchránené. Vždy, keď sa dá, poplatní propagátori sa snažia vzbudiť dojem, že sú názorom väčšiny. Za niekoľkými nickmi sa skrýva jeden človek, ktorý nemá nič iné na práci, len sledovať názory na blogoch, v článkoch novín na webe a k tomu sa vyjadrovať v mene občanov za stranícku politiku. Veľmi dobre je to vidieť, keď sa konfrontujú lídri pravice proti ľavicovým súperom v reláciách a v článkoch. Boj sa vyostrí až do nevídaných rozmerov, či už v sms hlasovaniach alebo v diskusiách pod článkami.

Ale opýtajme sa samých seba. Je toto názor občana? Toho skutočného? Mňa? Koľkokrát som sa ja osobne zapojil do politickej diskusie, či na verejnosti prezentoval svoj názor? Prečo to (ne)robím? Čoho sa bojím? Straty zamestnania, ohrozenia istôt rodiny? Nepodporujeme svojou nečinnosťou, pasivitou a strachom o prejavenie ozajstného názoru súčasný stav politickej a peňažnej „otrokárskej“ spoločnosti?