O tom, že Fico nie je boh, o pracovných praktikách, politikoch bez agendy a protestoch so žiadnym výsledkom.
Tak by sa dalo zhrnúť posledných pár mesiacov od môjho posledného článku. Dozvedeli sme sa, že SMER na čele s premiérom Ficom nie je boh a že musí robiť rošády aj vo vlastných radoch. Ku cti im slúži to, že sa nato aspoň odhodlali. Či to však bude mať nejakú citeľnú pozitívnu zmenu pre občanov Slovenska ukáže až čas.
V každom prípade dnes vieme, že Fico nie je boh, lebo tiež si nevie ustrážiť svojich najbližších. Vidíme, že SMER nie je jediné východisko, keďže v komunálnych voľbách vyhrali nezávislí kandidáti a práve ich sily, napádajúcej jedno obvodový volebný systém a vyžadujúcej väčšiu osobnú zodpovednosť, sa strany najviac boja.
V oblasti pracovnej sa toho veľa nezmenilo, aj keď sa minimálna mzda zvýšila, stále sa stretávame s vyhrážkami zamestnávateľov, že ak sa ti nepáči, ďalších 1000 ľudí čaká na tvoje miesto a rovnako stále podiel produktivity práce nie je zohľadnený na výplatnej páske. Neraz sa môžeme stretnúť s konaním medzinárodných korporácií, že vyhodia či vytlačia neúmerným zvyšovaním produktivity lepšie platených zamestnancov a následne na ich miesto naberú nových s polovičným platom. Najhoršie na tom je, že to vykonávajú slovenskí manažéri s cieľom dosiahnuť vlastnú odmenu s vypálenou paradigmou v hlave, že každý si je strojcom svojho šťastia.
Vysoká nezamestnanosť, politici bez agendy, strárnutie obyvateľstva, honba za ziskom a šetrení na verejných veciach a chýbajúce silné domáce firmy, nedávajú veľké nádeje na optimizmus do budúcna.
Ešteže štátne vlaky sú pre študentov a dôchodcov zadarmo, že nás Euro komisia tľapká po pleciach za návrh štátneho rozpočtu a že stále sa nájdu ľahko manipulovateľní ľudia vedení ako ovce na námestia, aby si vypočuli pekné slová politikov a ich známych o tom, ako by nám mohlo byť dobre bez korupcie, nomenklatúry a strany SMER. Veď je smiešne žiadať to, čo sami, keď boli pri moci nezrealizovali, pre nedostatok politickej vôle.
Demonštrovať silu sa dá aj inak a produktívnejšie. Čo tak zorganizovať upratanie svojho okolia, namiesto demonštrácií bez cieľa?
Veď čo s tým, že si povieme, aké to na Slovensku je, ak niečo s tým nespravíme. Na bubon začína biť už aj RKC, ktorá na prvú adventnú nedeľu, výstižne pomenovala problémy, ale zabudla povedať, že tie tu nevznikli z večera do rána. A žiaľ, že práve ona rovnako ako rečníci na pódiách mohli tomuto scenáru zabrániť už skôr. Ktovie, či to nemá niečo do činenia s rehabilitáciou ex-biskupa Bezáka. Trnavčania to dali najavo v komunálnych voľbách, kde starý bol vymenený za nového nepodporovaného KDH a cirkvou.
A kde stojí obyčajný občan / človek? Ten sám môže s týmto nespravodlivým systémom iba spolupracovať a prispôsobiť sa mu, alebo sa od neho dištancovať odvádzaním minimálnej dane či odísť. Ak by som hodnotil len podľa svojich skúseností a okolia, tak musím povedať, že odvádzanie minimálnej dane a odchod volí väčšina. Vtip je v tom, že minimálne dane odvádzajú aj sponzori strán a samotní straníci a berú z verejnej kasy oveľa viac ako do nej dajú. Ergo nik v tento systém reálne neverí, aj keď verejne hlása inak.
Ktovie dokedy sa na dlh dokáže udržať na žive. Možno dokým existujú tí, čo doň prispievajú. Ale podobne ako mnoho ďalších dúfam, že tu už vtedy nebudem.
Budovať niečo totiž nutne požaduje transparentnosť, rovnaké pravidlá a povinnosti pre všetkých ako aj nadradenosť verejného nad súkromným. Štát je toho jediný garant. A my občania jediní garanti štátu. Apropo sme nimi ešte vôbec?