To, že previazanosť výučby s praxou na Slovensku pokuľháva už dve desaťročia, nie je nijakou novinkou a každá vláda sa s tým popasovala rôzne, no s rovnakým výsledkom. Status quo ostal. Ale dali ste si niekedy otázku, ako pripravujú školy mladých na občiansky život? Akoto, že nerozumejú prečo ísť voliť a prečo platia dane?
Keďže som si nepamätal, aby som sa na škole učil, aké sú občianske práva a povinnosti, ako môcť ovplyvniť smerovanie štátu prostredníctvom účasti na voľbách, ako si správne vybrať medzi možnými aj nemožnými sľubmi kandidátov, na akých princípoch funguje demokratický štát a jeho inštitúcie, čo je to politický cyklus, pozrel som si učebné osnovy, či sa niečo v tomto smere nezmenilo.
V učebných osnovách som síce našiel, čo znamená štát, aké funkcie plní, čo je to ústava a ako to u nás funguje, ale keď tak vidím nízku účasť mladých na voľbách a nezáujem zúčastňovať sa na verejnom živote, zisťujem, že niečo tu nie je v poriadku.
Sú súčasné osnovy občianskej náuky nastavené tak, že mladí ľudia vedeli, ako sa zapájať do občianskeho života? Na akých princípoch funguje demokracia? Podľa miery akou inklinujú k radikálnym riešeniam či skupinám a ako húfne utekajú do zahraničia, lebo „na Slovensku sa nič nezmení“, je zjavné, že ľudia na ministerstve školstva (najmä riadiace orgány) prispievajú k marazmu v spoločnosti rovnako ako vláda nečinnosťou pri tvorbe funkčných zložiek kontroly moci.
Nízka miera účasti na voľbách a ešte nižšia prvovoličov, takmer žiadne povedomie a dôvera v podotýkam funkčné – lebo tu je pes zakopaný – demokratické mechanizmy štátu sú vyzitkou ponovembrových vlád a občianskej uvedomelosti starších občanov ovplyvnených životom v socialistickom režime. Základný princíp demokracie, že verejní činitelia sú len zástupcami občanov a nie ich vládcami, je de facto neplatný a opak je realitou. Prežitok vnímania štátu ako fiktívnej osoby, ktorú treba okradnúť, lebo inak okradne teba, je tak dokonale zakorenený, že názory typu staršej voličky: „čo budem nad tým premýšľať…, …hlavne aby som ja prežila“, doslova zľudoveli.
Ak ktomu pridáme daňové optimalizácie podnikateľov, lebo nebudú predsa „sprostí“, aby dávali časť z ťažko zarobených peňazí výpalníkom z vlády (vladárom), tak tu máme pomerne slušnú dekadentnú náladu, rozvrátiť už tak krehký pokoj a prísť s niečim radikálnym. Občianska výchova mládeže akoby chýbala nielen mladým, ale hlavne tým pri delegovanej moci.
Problémom na Slovensku nie je mnoho demokracie, ale málo kontrolných mechanizmov a občianskeho povedomia. Aj preto musím ľútosťou skonštatovať, že na otázku, či pripravujú školy ako štátny orgán ľudí do života, sa nedá odpovedať inak ako NIE. Lebo aj tu platí pravidlo nahrab si a zabezpeč sa zo štátneho, kým môžeš, namiesto ozajstnej práce pre verejné blaho. A najlepšie ak zabezpečíš celú rodinu a stranu, potom hoď nejaké odrobinky voličom, aby ťa zvolili znova.
Nezabúdajme však, že mladí sú naša budúcnosť, preto do nich ako aj štátu musíme investovať a vštepovať to najlepšie z nás. Nenechať ich vyrastať v marazme, ktorý sme museli podstúpiť my a žiadať od nich to, čo nám zobrali iní.
Kým nebudú ľudia vedieť ako demokracia a štátny mechanizmus naozaj fungujú, nemôžeme dúfať, že prídu lepšie časy.