Každý deň je nový deň. Hovorí sa. Dnes mi to priponul malý „zázrak“. Podivnosť.
Keď si ľudia v kostole podávajú ruky, obyčajne si podajú ruky so svojim okolím a skončia. Ale keď mi ešte minútu potom, čo všetci skončili prišiel podať ruku malý asi päť ročný chlapec a pokračoval v podávaní rúk bez rozdielu, až kým ju nepodal všetkým, ktorí sme stáli vonku, vyčaril nám všetkým úsmev na tvári.
Jeho nevinnosť, čistota a nepoškvrnenosť by mnohým mohla byť príkladom. Byť malým chlapcom ako on, by sme mali byť každé ráno. Samozrejme to nemyslím doslova :) Veď ma rozumiete.
Každý deň je nový deň. Plný nádeje, že nás naša minulosť nepohltí a že držíme svoju prítomnosť najmä vo svojich rukách a plánujeme svoju budúcnosť na základe našich predstáv. A možno je to také ľahké ako podanie ruky. Lebo všetko veľké sa skladá z malých vecí.
Takéto zážitky prajem všetkým tým, ktorí si bránia vo vlastnom šťastí pre výčitky z minulosti a aj všetkým tým, ktorí bráni v šťastí druhým pre bremená či pre bloky, ktoré si nesú.
No kým si neuvedomíme, že najväčšia zábrana k zmene k lepšiemu sú naše predsudky, nebudeme môcť byť šťastní.
Dokážete podať ruku hocikomu bez predsudkov, ako to spravil malý chlapec?
Aj podaním ruky, môžete vyjsť zo svojho každodenného stereotypu a priblížiť sa k dosiahnutia vlastného šťastia. Dokážete to? :)