Keď počúvam správy o mínovaní východnej časti Ukrajiny a posilňovaní Ruských vojsk na Ukrajine, alebo v jej blízkosti, ako USA cvičí s Rumunskom a Bulharskom v Čiernom mori a s Baltskými štátmi na severe, keď Ukrajinská nezvolená vláda vzišlá z Majdanu a podporovaná západnými mocnosťami odvoláva Krymský zvolený parlament a do toho sa ešte ozýva zvolený prezident, ktorý je na úteku v Rusku, že vojenské sily sú stále pod jeho mandátom, bojím sa, že táto hra mocných skončí opäť pre obyčajných ľudí zle.
Pritom precedensom by referendum nebolo, ak by sa najprv konali voľby na celej Ukrajine, rovnako aj do autonómnych oblastí, aby vlády získali občiansku legitimitu a potom sa konalo referendum o možností konania lokálnych referiend o oddeliení sa konkrétnych častí Ukrajiny a to všetko pod dohľadom medzinárodných pozorovateľov zo všetkých krajín okrem krajín G8, ktoré už dávno majú svojich favoritov kúpených na svojej strane a nie sú preto schopné sprostredkovať mier a spokojnosť obyvateľov.
Ale to by muselo medzinárodné spoločenstvo byť schopné také niečo prijať bez krajín G8. Tu však badať aj po vyše dvoch desaťročiach geopolitické záujmy na úkor základných ľudských práv, demokratického rozhodovania a občianskej spoločnosti. Kde politokom ide viac o prospech pre svojich ako pre svoju krajinu a medzinárodné spoločenstvo. Pre ľudí = občanov.
Preto sa zdá, že namiesto pokroku tu máme vplyvom skvelej rétoriky zámienok v 21.storočí menej demokracie, ľudských a občianských práv ako bolo pred 100 rokmi.
Akoby sa realita tak veľmi vzdialila od verejnej rétoriky ako politici od občanov. A to je zarážajúci a smutný stav spoločnosti, v ktorej žijeme. Globálnym politikom v ich úspešných snahách pomáhajú práve tí slabí lokálni, ku ktorým patria aj naši zapredaní bez vlastného názoru vyhovárajúci sa nato, že sme malí. No zabúdajú, že malí nezmanená byť bez vlastného názoru.