Keďže lepšie by som túto problematiku nedokázal popísať dovolím si citovať pár riadkov k tejto súčasnej téme z knihy: Krize nebo konec kapitalismu? od Jiřího Pehe (ed.).
„Rétorika záujmov dáva výsadné miesto v ľudskej motivácii inštrumentálnej racionalite. Voľba činu je zdôvodnená cieľom, ku ktorému má viesť. Žiadny čin nemôže mať zmysel sám o sebe, každý je iba nástrojom k presadeniu nejakého účelu. V utilitaristickej špecifikácii je posledným účelom úžitok, čiže stav uspokojenia pri spotrebe dosiahnutého statku. Peniaze ako výmenný ekvivalent tak zastupujú objemy získaných úžitkov aj investícií do budúcich úžitkov – teda tak účely ako aj prostriedky.
Získaný výnos je potenciálnym vkladom k získaniu ďalšieho výnosu, a tak ďalej až do nekonečna. To, že každý účel sa stáva prostriedkom iného účelu, neplynie len z neomedzeneosti spotrebnej túžby, ale tiež z toho, že maximalizujúcemu aktérovi konkurujú ostatní, takže akékoľvek oneskorenie v cykle akumulácie by mohlo znamenať vyradenie zo súťaže.
V tomto modeli jednania sa každá úžitková hodnota stáva hodnotou výmennou, každé potenciálne uspokojenie iba ďalšou investíciou. Všetky dosiahnuté veci sa premieňajú na dosiahnutie ďalších vecí. Po každom uspokojení nastupuje túžba po väčšom uspokojení. Definitívne naplnenie je neustále odkladané.“
Popísaný proces presne popisuje príčinu toľkých stavou „vnútorného vyhorenia“ a nenaplnosti, ktoré v našej spoločnosti tak silne rezonujú.
„Princíp maximalizácie nielen znemožňuje naplnenie jednotlivca, ale tiež ničí jeho vzťahy k ostatným. Akonáhle sú tieto vzťahy pochpené iba ako nástroje dosahovania individuálnych výhod, chradnú a rozpadajú sa.
Ako ukazuje model čierneho pasažiera, z hľadiska racionálneho sledovania vlastného úžitku je príspevok jednotlivca na vytváranie verejných statkov iracionálny, lebo tieto statky sa nedajú rozdeliť medzi individuálnych investorov a vylúčiť z ich spotreby tých, ktorí do nich neinvestovali. Najracionálnejšie je preto pridať sa k týmto druhým. Inak povedané: maximum výhody nezískame, keď na verejné statky prispejeme, ale keď na ne necháme prispievať ostatných, ale aj tak ich budeme používať.
Ak tak postupujeme všetci, zrazu nie je čo používať, lebo verejné statky miznú.“
Verejné statky ozaj miznú, nedá sa proti tomu nemietať. Autor týchto slov Pavel Barša (Rázcestie kapitalizmu, z knihy: Krize nebo konec kapitalismu? od Jiřího Pehe (ed.)) má pravdu. Otázka na nás je, či v takomto systéme ako čierni posažieri žiť chceme?
Ďakujem, že Vám nie je jedno, v akej spoločnosti žijete a dokážete si vytvoriť vlastný názor.
Iba spolu dokážeme napraviť, čo sa tu roky ticho tolerovalo a deformovalo Slovensko.
Názory prezentovné v blogu sú len a len mojimi osobnými názormi a vychádzajú z osobného presvedčenia spísaného v Charte občana SR, ktoré sa nemusia/môžu zhodovať s názormi iných. Ďakujem za pochopenie.