Poriadok, autorita, individualizmus, zaručená ochrana vlastníckych práv, odmietanie zásahov štátu do ekonomiky, nacionalizmus, elitárstvo, centralizovanie moci – znaky pravicových strán, za ktoré sa pasujú strany ako SDKÚ-DS, KDH, Most-Híd, OKS, KDS.
Sloboda, rovnosť, bratstvo, ochrana slabších, decentralizácia moci, kolektivizmus, reforma – znaky ľavicových strán ako KSS, SMER-SD, SDĽ, ZRS, Zelení.
Kým pravica a ľavica sa zameriava na ekonomickú slobodu liberáli (u nás SaS) a ich protipól totalitári rozširujú politický pohľad o rozmer osobnej slobody. Už z ich názvu je jasné, ktorí stoja za aké osobné práva, preto to tu nebudem rozoberať.
Ak ste sa zamysleli, či tieto strany ozaj presadzujú tieto myšlienky aj v realite, zistíte, že tu existuje mnoho nezrovnalostí.
Pravičiari sa niekedy snažia o zapáčenie sa občanom a hája záujmy más, ľavičiari zase podporujú súkromné investície, liberáli sa správajú ako totalitári vo vnútri vlastnej strany atď. atď.
Práve tieto nezrovnalosti z nich robia populistov a elitárov. Populistov – tých, ktorí sa chcú zapáčiť ľuďom svojimi činmi a elitárov – tých, ktorí sa chcú zapáčiť bohatším, silnejším, mocnejším, výberovým.
Osobne sa nezaraďujem do žiadneho smeru. Lebo verím, že pravda je niekde uprostred. V správnej rovnováhe medzi osobnou slobodou a zákonmi túto slobodu ohraničujúcimi, medzi slobodnou rukou trhu a štátnymi zásahmi.
Všetky smery majú v niečom pravdu a v niečom nie. Niektoré ich požiadavky sú uskutočniteľné a niektoré utopistické. Preto cesta rovnováhy a teda výberu toho najlepšieho z týchto smerov je najsprávnejšia.
Štát ako pomyselný organizmus občanov by sa preto mal správať rovnako k súkromným osobám ako k verejným, rovnako k obchodným spoločnostiam ako k občanom. Nemal by uprednostňovať nikoho, ani seba, ani tých, ktorí ho riadia či spravujú z vôle ľudu, ani zahraničný kapitál ani domáci, ale mal by motivovať pracovitých a vychovávať lenivých k pracovitosti. Vôle, ktorá by nemala byť deformovaná byrokratickými prekážkami (povinné členstvo v strane, vysoké kaucie, jeden volebný obvod, stranícke nominácie).
Štát by mal chrániť základné občianske práva (základné ľudské, politické, hospodárske, sociálne, kultúrne práva), a zároveň udržiavať tie svoje (zatiaľ nedefinované).
Ktoré by však bolo potrebné stanoviť. Mohli by nimi byť práva založené na zásadách ako:
Od 1947 do 1989 sme tu mali prakticky vládu jednej strany, od 1989 doteraz vládu niekoľkých strán, ale vládu ľudu teda DEMOKRACIU sme tu žiaľ nikdy nemali a ani nedosiahli.
Pritom technológie, aj spôsoby ako skutočnú DEMOKRACIU uskutočniť tu existujú. Už len tá povestná politická a zdá sa, že aj občianska vôľa chýba.
Aj keď by som sa rád aspoň v jednej časti predchádzajúcej vety mýlil.
Viac o projekte môžete nájsť TU a tiež sa môžete pridať TU.
Alebo ak sa Vám tieto články páčia, alebo Vás niečim zaujali, môžete viac nájsť na Twitteri pod menom – martin david fedorko.