Stará známa pesnička, tak často obmieľaná v politických reláciách, krčmách a domácnostiach.
Raz zato môže ten, inokedy onen, len nie my. A pravdou je, že všetci máme na tom spoluvinu.
My preto, že sme nijako nezakročili, že sme zaspali na vavrínoch, že niekto sa o nás postará a aj sa postaral, len inak ako sme chceli.
Oni hore zato, že zneužili svoje postavenie a namiesto obhajovania záujmov občanov za iné výhody hájili záujmy iných.
Zahraničie zato, že len tak prihliadalo a popri tom sa na nás nabalilo.
Ale čo sa dá čakať, taký je systém, ktorý sme si zvolili, už jedno akým spôsobom v 89.
Kým sme sa pozerali na krásne výklady na uliciach a nakupovali niekto nám vykradol komoru.
Oslnení pozlátkom novej doby sme sa navrávali, že slobodu a spravodlivosť nám už teraz nikto nemôže vziať.
Opak sa stal pravdou a pomaly si uvedomujeme, že za každé právo treba neustále bojovať, hoci by malo byť prirodzené.
Práve táto doba priniesla možnosť presadiť svoj názor a svoje záujmy rôzne zaobalené pod paragrafmi a vágnymi formuláciami v zákonoch.
To čo v tradičných demokraciách západu prirodzené, sme museli objavovať a zisťovať v rýchlo kurze riadenia štátu, ktorý sme predtým nikdy ani nemali.
Skoro nám to zlomilo väz, ale sme tu. Žijeme a nie až tak zle ako vo väčšine krajín sveta. To treba uznať.
Len by sme práve preto nemali sa nechať uspať, aby to nevyužil európsky veľký brat a začal nám už aj riadiť domácnosť.
Isté hranice vždy existovali a aj budú existovať. Spolupráca je prospešná, ak podmienky platia pre všetkých rovnako.
A práve o tie treba bojovať, každý deň, maličkými krôčikmi.
Krôčikmi občianskymi a nie politickými. Pretože najväčším paradoxom Slovenska je, že hoci pre prirodzené veci nie je politická vôľa, občianska existuje, len sme sa ju ešte nenaučili poriadne využívať.
Zmeniť myslenie je ťažké a konať podľa neho, ešte ťažšie, ale nie nezvládnuteľné.
Iba spolu dokážeme prekročiť vlastný tieň! Už čoskoro…