Normálne fungujúce strany, kde prebieha prirodzený boj o smerovanie strany v jej vnútri a kde sa rovnako ponúka priestor na rôznosť názorov, sú vo vyspelých krajinách bežným javom.
Nanešťastie u nás sa to nedá povedať (SMER – Kolesíkovia, SDKÚ – rozpústenie rebelského bratislavského krídla, KDH – ignorácia iniciatívy Alfa, SaS, Most – Sulikov a Bugárov despotizmus). Zdalo by sa, akoby nikto iný okrem hlavných vodNaše despotické strany nás trápia už od 89. Bránia prirodzenému vývoju slobody občanov, keďže zastierajú osobnú zodpovednosť straníkov. Aj preto od 89 nikto z politikov nebol odsúdený a to nie preto, žeby sme boli takí čistí, skôr naopak.
Prirodzeným dôvodom strán je ujednotiť názory pri hlasovaní, nie však diktovať vôľu predsadu ostatným Kolesíkom v strane, na základe požiadáviek sponzora (verejné zákazky, vstup súkromných organizácií do štátneho povinného sektora platieb – zdravotné poisťovne, DSSky, nástenkové a narýchlo zorganizované tendre, dosadzovanie politických nominantov do dozorných rád štátnych podnikov, atď.).
To, čo strany po 89 na Slovensku vykonávajú je v podstate ešte horšie ako konanie jednej strany pred rokom 89.
Podstata dnešných strán je v zahmlievaní, odosobňovaní sa a jednoduchom ovládaní politiky silnými sponzormi, finačnými skupinami, či rovno mafiánmi v kravatách v ich pozadí.
Toto nie je demokracia ale oligarchia. Toto isto nie je to, čo ľudia v 89 chceli. Nezúfajme však, hoci títo stranícky bosovia si vychovávajú ďalších nasledovníkov, neznamená to, že táto antikultúra vyhrala. Rovnako sa formuje odpor k nej. Nie sme sami a nikdy nebudeme. Mediálny priestor síce nedostaneme, ale spoločne ich porazíme. Je tu však otázka kedy.
Kedy si uvedomíme, že už treba konať. Že sa treba rozhodnúť, či sa postaviť na odpor, alebo s oligarchiou participovať.
Môžem povedať za seba, že na tomto despotickom systéme oligarchických strán participovať nemienim. A vy?