Po roku 89 mnoho ľudí verilo, že lepšie zajtrajšky sú pred nami, že slobodný výber strán zaručí aj slobodu jednotlivca v sférach, ktoré socializmus prirodzene nepoznal, že do čela sa dostanú najschopnejší zo schopných. Vyše dve desaťročia divokého experimentu s jediným pravidlom dopytu a ponuky, kde vyhráva ten, kto ponúkne viac a vytvorí lepšiu ilúziu ako jeho súper, ukázali pravý opak.
Vyberať z predvýberu, ktorý servírujú poplatné médiá, lebo nemajú iné zdroje – od čitateľov či z reklamy, je to isté ako to robili počas socializmu, len sme to mali čierne na bielom. Nie je novinkou, že do politiky sa tak dostávajú bábky, herci, sebci a arogantní, ale dobre uhladení a na verejnosti rétoricky podkutí (no na pár výnimiek – Janko S., Ivan G., atď.) ľudia, ktorých vlastnosti majú ďaleko od tých očakávaných pre vedenie krajiny. Sú síce najlepší z najlepších, ale vo sfére ubližujúcej občanom, tým, ktorí žiadajú hájenie svojich záujmov.
Do kruhu oligarchickej demokracie vstupujú traja aktéri. Politici v stranách, ich sponzori z finančných skupín a korporácií a nakoniec občania. Politici najprv sľúbia sponzorom za financovanie ich kampane, ktorá získa voličov, isté tajné výhody. Potom ako druhým sľúbia voličom všetko, čo si myslia, že chcú počuť, aby mohli vrátiť sponzorom investície. Volič – občan je v tom stále len na druhej koľaji. Tak sa princíp demokracie (vlády ľudu) jednoducho mení na vládu skupiny = oligarchie, elity, ktorá bude hrať divadlo, ilúzie o možnosti voľby. Niet sa tak, čomu čudovať, že v ekonomike (úzko prepojenej s politikou) jasné pravidlá, spravodlivosť a transparentnosť nehrajú žiadnu rolu, sa tiež na povrch derú tí s najohybnejším chrbtom a žiadnym svedomím.
Pri sledovaní rozkrádania štátu za dvadsať rokov nie je v podstate rozdiel medzi vládami – stranami. Sú to skoro rovnaké frakcie zápasiace o válov ako boli frakcie v komunistickej strane. Ľudia však začínajú mať dojem, že kým v tom súčasne nazývanom „období totality“ sme síce nemali taký výber z pekných obalov, vo výrobkoch bola istá kvalita, niečo sa vystavalo a pre ľudí, kým teraz sa to rozdelilo od ľudí do „šikovnejších“ rúk, ktoré kým manažovali za štát boli neschopné, ale keď to krachujúce štátny majetok sprivatizovali, tí istí manažéri dokázali, že v skutočnosti neschopní nie sú.
Ako všade aj v spoločnosti existujú isté limity. Keď sa kradne v malom, ale všetci pracujú, rozkradne sa menej ako keď sa kradne kradnú iba vyvolení, ale vo veľkom. Súčasná finančná kríza je dôkazom, že síce bezcharakternosť a lenivosť prináša najväčší zisk, ale nič v skutočnosti neprodukuje. Rozumný, slobodný a slušný človek – občan nemusí participovať nutne volením menšieho zla (stačí prázdna obálka), sledovaním každej politickej hry v médiách (verejne sa predsa nepovie nikdy pravý dôvod), lebo je to mrhanie jeho drahocenným časom a energiou.
Ozajstný občan s mocou nechá túto ilúziu padnúť, lebo bez jeho participácie je bezmocná. Hrať hru, ktorá má predo známych víťazov je predsa zbytočné, tak prečo sa zbytočne participovať na politickom dianí v oligarchickej demokracii?
Lebo ani nik z elít nema gule a ani to nie je v jeho záujme, aby sa uskutočnilo niečo pre ľudí, napr. ako týchto pár bodov> TU <.
Takto to vidia podobne naši bratia Česi v pesničke, vidno, že sme si blízki aj v tomto :D > TU <. K nej niet, čo dodať :)