Od začiatku krízy sa vlády „snažia“ znížiť jej dopad na nezamestnanosť rôznymi spôsobmi. Stimulovaním ekonomiky cez zvýšené štátne výdaje, legislatívne cez zákonník práce či cez dotácie alebo daňové úľavy na podporu podnikateľských subjektov.
Zvýšené štátne výdaje sú mrhaním kapitálu nás občanov, lebo v našich podmienkach sa to deje najmä cez prezamestnanosť v štátnej správe a cez uskutočňovanie predražených verejných projektov a skrz zákonník práce, ktorý je však z väčšej miery tak zbytočný ako je „deravá“ naša ústava plná dvojzmyselných výrazov a ako je „spravodlivé“ naše súdnictvo.
V čase krízy ak chce štát nejako zasahovať do ekonomiky mal by nepriamo cez daňové úľavy. Prvým dôvodom je, že štátu z toho nevyplývajú náklady a znížené príjmy nie sú vo výške daňovej úľavy. Druhým dôvodom je fakt, že nepriama podpora motivuje k aktivite a nie k pasivite ako priama podpora.
To všetko sa môže diať za podmienky, že nepriamy daňový stimul je alokovaný správnemu subjektu. Subjektu, ktorý na Slovensku ostane dostatočne dlho a ktorý neuskutočňuje nájazdnícku politiku zotrvania v krajine len do doby kým sme pre neho lacnou pracovnou silou.
Nezamestnanosť sa u nás v poslednom čase opäť zvyšuje, ale zaujímavé by bolo poznať jej štruktúru a ozajstné dôvody odchodu zahraničných „investorov“. Lebo keď talianský investor presunie svoju prevádzku do Rumunska a u nás po ňom zostanú nevyplatené mzdy a nedoplatky v Sociálnej poisťovni, ktoré by sa domácemu podnikateľovi neprepiekli alebo keď juhokórejský investor vydiera vládu, že odíde, ak nedostane daňové úľavy aj naďalej, tak niečo nie je v poriadku.
Faktom je, že zo zahraničných investorov sme spravili modly. Tí sa nám teraz pomaly odkrývajú svoju pravú tvár presúvaním svojich prevádzok do lacnejších krajín. Kým západná Európa pochopila, že vysoká zamestnanosť a vysoké platy sú vo vyspelých technológiách, my sa bijeme o odpad. V obchodoch aj vo výrobe.
Preto kritérium pre našu priazeň musí byť vyššia pridaná hodnota, investície do technológií, ktoré sa nevyrábajú v halách, ktoré sa dajú ľahko rozobrať a presunúť do krajín, kde ľudia budú robiť za pásom za ešte menej. Teda ak chce niekto štátnu dotáciu musí tu ostať a reinvestovať, ak teda nechceme byť len lacnou montážnou halou pre zastarané technológie. Ak neostane a presunie svoju prevádzku do krajiny s ešte lacnejšou silou všetky daňové úľavy vrátiť.
Otázka je, kto z našich politikov (elitárov aj populistov) má nato gule a je neuplatiteľný, aby mal odvahu a hrdosť postaviť sa za ľudí aj skutkom.