V jednej anglickej pesničke sa spieva, že na svete existujú dva typy ľudí. Tí, ktorí zabávajú a tí, ktorí sa nechajú zabávať. Ak by som to mohol upraviť a trocha doplniť povedal by som, že ide o tri typy ľudí vymenovaných v názve.
Prví sú obyčajne aktívni a po väčšine úspešní práve tým, že dokážu zabávať, odlákať pozornosť, či zmanipulovať myslenie tak, že zabávaný zabudne na skutočnú realitu.
Druhí sú obyčajne pasívni a relatívne menej úspešní, ktorí hľadajú u zabávačov to, čo majú v sebe, len to pre hľadanie na nesprávnom mieste nedokážu nájsť a tak len slepo blúdia a konzumujú všetko v nádeji, že hľadané raz nájdu.
Tretí slovne hryzú všetkých a poukazujú na ich chyby, aby sa nejako realizovali a odbúrali si tak pocit nepotrebnosti. Oháňajú sa silnými slovami bez skutkov a skrývajú sa za slovné spojenie rovnako abstraktné ako ich činy – objektívna kritika.
Do ktorej skupiny by ste zaradili seba? Politika? Občana? Anonymného komentátora pod článkom? Človeka veriaceho vo fungujúcu občiansku demokraciu (napr. popísanú na stránke Občianskej Iniciatívy SK) = autora blogu? Dokážeme sa objektívne zaradiť, pozrieť sa do zrkadla a niečo aj s tým spraviť, (ak nie sme so sebou spokojní, nielen liezť po chrbtoch druhých)? Dokážeme spolupracovať, navzájom sa zjednotiť za verejné blaho a nájsť spoločnú reč medzi sebou?