Od mala sa deťom vštepuje, že spravodlivý človek sa nemá čoho báť. Že ak konáme podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia, Pravda zvíťazí a nemáme sa za čo hanbiť. Opačný príklad je, keď niekto niečo tají, zdá sa nám podozrivý a lebo len ten kto nedokáže vyjsť na svetlo a konať verejne, pred očami ľudí, konfrontovať sa s ich kritickými názormi, ten kuje niečo nekalé.
Presne to badať u verejných činiteľov, u predstaviteľov cirkvi, či u obyčajných klamárov. Prví to skrývajú do neprehľadných paragrafov, druhí do dogiem a tretí do krásnych rečí. Všetkých však spája, že vodu kážu a víno pijú a že za ich správanie nesú následky nevinní.
Správna viera sa preto nebojí konfrontácie názorov, nebojí kritike, lebo tie ju dotvárajú. Ani pán Ježiš sa nebál ísť medzi neveriacich, farizejov, naši cirkevníci či verejní činitelia sa boja ukázať už len pred nami. Akú vieru prví a akú politiku druhí teda praktizujú, či vykonávajú? Cirkev rovnako ako naša spoločnosť stagnuje, lebo sa bojí kritiky, bojí sa vývoja, bojí sa kritického myslenia, ktoré posúva ľudskú civilizáciu vpred do lepších zajtrajškov. Veď čo horšie sa môže stať, keď človek stratí ideály, sny o lepšom zajtrajšku len preto, aby náhodou nebolo ešte horšie ako je teraz.
Nekonzervujme sa predsa. To iba odďaľuje náš pád. Vieme, že vo vesmíre nejestvuje absolútny pokoj, ale že všetko je vždy v pohybe. Preto sa ani myšlienky, ani ľudská spoločnosť, ani kultúra nedajú zakonzervovať. Nič nie je statické. Nesnažme sa o nemožné lep preto, že práve teraz som na vrchole a je mi dobre. Či nie je pravým poslaním cirkvi, verejných činiteľov, aby väčšina nás a nie menšina napredovala, mala sa lepšie, žila svoje sny a neprežívala v morálnom slepom, dogmatickom a ekonomickom otroctve?
Viac na www.obcianskainiciativa.sk