Bol to úspech. V záujme svetového blaha, spolupráce a prosperity sme sa otvorili a zhodili okovy nedokonalého systému socializmu, hoc problém bol najmä v prevedení ani nie tak v myšlienke. Veď aj preto sa to volá iba socializmus a nie komunizmus, aj keď mnohí si to doteraz mýlia (ktovie z akých príčin). Je zjavné, že niektorí si povedali, že keď už revolúcia bola nežná, tak aspoň zmeny musia byť divoké a tak sa to začalo.
Vyše dvadsať rokov sme sa hnali za vidinou prosperity, bohatstva a vysokého životného štandardu videných v telke, avšak ktoré nemohli byť nikdy dosiahnuté pre všetkých, lebo ani v obdivovaných štátoch to tak nebolo. Pár ľudí to pochopilo a vytvorili sa sociílne bariery, kde chudobní sa stávajú chudobnejšími a bohatí bohatšími.
Bohatí začali stavať ploty, aby im chudobnejší spoluobčania nezávideli, tobôž nepokradli už raz legálne nakradnuté. Prečo sa čudovať, keď mohli, všetci ostatní by to podľa nich tiež tak spravili. Všetci sú podľa nich rovnako sebeckí a chamtiví, tak prečo sa pretvarovať. Podľa kapitalistickej ideológie, krytej krásnou ideou o slobode či demokracii majúcich s kapitalizmom pramálo spoločné, reálne nie sú si ľudia rovní a ani nemajú rovnaké príležitosti (najmä ak žijú s systéme nastavenom, aký máme na Slovensku = akurát sa tak môžeme rovnako pchať do zadku, ale bacha počet zadkov je obmedzený :)). Áno, majú isté prirodzené práva, ale len tí, ktorí si to môžu dovoliť uplatniť.
Tak sa povedalo, nazvyme to parlamentná demokracia, aj keď je to vlastne štvorročná stranícka oligarchia a jedňodňová demokracia pre občana. To je ten správny pomer, aby sa mali aspoň niektorí lepšie, aby aspoň niektorí mali úroveň.
Zbúrali sme železnú oponu, ale zabudli sme, že aj druhá strana musí spraviť to isté. My sme im nastavili v dobrej viere otvorenú náruč a oni k nám prišli a ponúkli nám prázdne papieriky za naše reálne statky a prácu. Produkujeme viac, hoc na pultoch obchodov je väčšina zahraničná. Čo z toho, že sme vzdelaní, keď náše diplomy a vzdelanie v spolku rovnocenných neakceptujú rovnako, keď v spolku rovnocenných sme vždy druhí, lebo nie sme hlúpi. Kto však je, má sa dobre, kto zapredá a zaprie svoju hrdosť má sa dobre. Či to nie je prejav otroctva?
Dnes sme síce oficiílne slobodní, ale bojíme sa viac ako v minulosti povedať si svoj názor, lebo prídeme aj o tú mizerne platenú prácu. Bojíme sa postaviť na námestia, lebo sa bojíme represií moci. Nevieme, čo sa deje hore, kde plynú naše dane. Všetko sa robí za oponou, clonou fiktívnej transparentnosti dohodnutej na tajných schôdzkach. Spravodlivosť v podobe zákona sa prikláňa k tým, ktorí majú peniaze, lebo sa to môže a dá.
Cestujeme po socialistických cestách, kráčame po socialistických chodniíkoch, prechádzame sa v socialistických parkoch, bývame v socialistických bytoch, domoch a budovách, liečime sa v socialistických kúpeľoch a nemocniciach a pracujeme za socializmu postavených ale teraz opravených a modernizovaných fabrikách so zahraničnou účasťou.
Postavili sme tisíce nových kostolov, aby sme mohli sláviť Boha, ale s cirkvou už väčšina nesúhlasí, lebo sama sa odklonila od poslania slúžiť rovnako ako to spravili verejní činitelia. Sloboda však neexistuje vo fyzickom svete absolútna, hoci oni sa nám to snažia dokázať. Realita nás vždy nejako obmedzuje, to je však prirodzené. Cirkev obmedzujú vlastné zákony viery (hoci ich dodržiavanie u jej členov samotných je pofidérne), verejných činiteľov sľub slúžiť občanom (hoci skôr opak je pravdou).
A čudujeme sa, že mladých nebaví žiť v štáte, kde za poslušnosť a loyalita k mocenským štruktúram sa odmeňuje prirodzeným právom na prácu, spravodlivým a dôstojným životom pre pár straníkov či priateľov viac, ako sa odmeňuje profesionalita, vzdelanie, prax, pracovitosť či spravodlivosť človeka-pracovníka. Železnú oponu sme zbúrali, ekonomické, sociálne, morálne, rasové a ideologické bariery sme postavili. Postavili sme múry na ochranu práv druhých. Deňne narážame na rôzne druhy barier či rozporov medzi oficiálnym a reálnym stavom.
Nie je už čas povedať dosť? Viac na www.obcianskainiciativa.sk