Keď si necháme vyše dvadsať rokov beztrestne rozkrádať nahonobené verejné statky nekontrolovateľnými verejnými činiteľmi? Keď už osem rokov hráme v medzinárodných organizáciách (EÚ) posledné husle a správame sa skôr ako kolónia západu než ako suverénny štát? Keď naši dôchodcovia musia živoriť, študenti robiť rozdielovky, aby sa im uznal diplom, po škole bývajú často nezamestnanými, lebo máme rozkradnuté podniky a keď stredná vrstva sa stále zmenšuje a upadá, lebo musí kryť diery v štátnom rozkradnutom rozpočte? Keď okrem západného Slovenska sa nikde inde práca na primeraný život nájsť ani nedá, keď nemáte kontakty?
Ako si vážime seba samých, keď si nechávame tak dlho beztrestne a drzo klamať?
Prečo sme dopustili tieto choroby spoločnosti prerásť do takýchto obludných rozmerov? Lebo sme mladý štát a nevieme, ako sa v štáte správať, ako si vydobiť svoje občianske práva? Lebo občania si ešte neuvedomili, že čo si nevybojujú tlakom na verejných činiteľov nikdy len tak nedostanú? Čoho sa bojíme? Straty už tak zamestnania, kde sa viac cítime ako vykorisťovaní otroci v porovnaní so západom? Bojíme sa cirkvi, ktorá káže odpúšťať mocným a byť poslušným či Boha, ktorý káže odpúšťať tým, ktorí o milosť a odpustenie prosia? Máme v sebe zakorenenú silnú kresťansko-cirkevnú vieru po odpustení aj tým najväčším hriešnikom, ktorí o odpustenie nežiadajú, alebo sme si už za tých tisíc rokov zvykli byť poddanými a preto nám je všetko jedno?
Nikdy som sa stať otrokom nechcel, hnusí sa mi klamstvo a divadlo, ktoré sa nám každodenne ponúka ako zásterka pre osobné prospechárstvo mocných divadelníkov. Možno nerobím týmto písaním podľa niektorých veľa preto, aby sa tento štát či krajina zmenili k lepšiemu. Je to však jediný spôsob môjho viditeľného vzdoru k neprávostiam, aký poznám. Áno zatiaľ len pomenúvam stav, navrhujem zmeny a hľadám sympatizantov. Neviem ako sa robí revolúcia, nie som platený nikým, ani podporovaný ničím, v tom všetkom ma poháňa len osobným vzdor voči neprávosti a arogancii mocných (tých, ktorí namiesto služby občanom si z nich spravili služobníkov).
Hovorí sa, že kým sa človek sám nevzdá ešte neprehral. Kým nepodľahne apatii a bezmocnosti, tak ešte má nádej. A tak sa mi zdá, že väčšina z nás už sa dobrovoľne vzdala, keď dovolila a stále dovoľuje verejným činiteľom, ich priateľom, rodinám, straníckym nominantom a sponzorom robiť z ľudí masy bábok slúžiacich ich túžbam. Sem tam ich prešľapy vyplávajú v podobe káuz na povrch, ale vždy sa zahladia pod koberec, lebo veď sú všetci spojení v tom istom kruhu moci. Ale možno stačí chytiť jedného a celá sieť postupne padne. Lebo tam hore každý na každého nejakú špinu vie. Ale kým o ich prešľapoch sa nebudeme báť verejne hovoriť, lebo zjavne médiá sú v tomto chabé a často poplatné mocným, tak sa nám nepodarí chytiť nikoho.
Občania Slovenska, čo ste teda? Bábky v rukách mocných alebo slobodní občania a bytosti si uvedomujúce svoje práva, ktoré im nik ani zákonom nezoberie? Nechcete byť slobodnými občanmi v slobodnom, suverénnom a občianskom štáte? Tak začnite poukazovať na neprávosti, spravodlivo sa nahnevajte a neduste to v sebe. Kým nezmeníte svoj postoj a správanie nezmeníte ani spoločnosť, lebo verejní činitelia a mocní si dovolia len to, čo im dovolíme my.