Píše sa rok 2012, ale Európa sa správa akoby ustala v 19.storočí po obrodzovacích revolúciách. Spoločnosť sa v podstate od tých čias nezmenila. Kdekoľvek prídete, je cítiť národnú roztrieštenosť. Jeden národ si bráni pôdu pred druhým. Niektoré to robia viac otvorene ako druhé, ale všetky sa v podstate snažia udržať status quo, ktoré sa udržať nedá, lebo už dávno sa podmienky zmenili.
Európa sa neprebudila. Badať to na diplomatických bitkách v Bruseli, ktoré aj tak nikam nevedú iba k zbytočným kompromisom. Na tie už niet času. Každý vladár by si mal uvedomiť (hoci bol zvolený v demokratických voľbách), že už niet času ani financií na budovanie pre korupciu a nomeklatúru osvedčeného byrokratického molocha. Ten je nielen neefektívny, ale aj nákladný a ubíja tak akýkoľvek pokus o rast a rozvoj.
Viem, je ťažké pre starý systém prispôsobiť praktiky novej dobe, kde už nezáleží len na podpore jednej národnej masy, ktorá sa vie tak pekne nechať sfanatizovať možným stratením práv či výhod. Avšak kým si kompetentní a ich voliči neuvedomia, že problém tkvie v pekných slovách a divadle, kde sa vždy musí nájsť iný vinník len, aby sa odklonila pozornosť od podstaty, že občiansky štát neznamená stratu práva dominantného štátotvorného národa, ale odstránenie výnimiek , za ktoré sa skrývajú svine a neskôr odsudzujú nevinné ľudské terče (masy minorít, alebo nepohodlných) tak občianskym ako ani právnym štátom nikto v Európe nebude.
Sloboda je v Európe ako aj u nás nie právom ale darom. Škoda, že len pre niektorých. Vyvolených národných, oligarchov, či iných podvodníkov, ktorí vedia hrať pred našimi zrakmi za naše peniaze divadlo na silný, národný a právny štát, aj keď len čo prejdeme do druhého štátu vidíme, že ani jedno z toho, čo proklamujeme nefunguje a to len preto, že občiansky duch sa u nás ako ani v jednej Európskej krajine neprebudil. Prečo je tak ľahké sa stotožniť s kultúrou, či identitou USA, Kanady, Austrálie či Nového Zélandu a tak ťažké sa usadiť a udržať si svoje tradície v nejakej Európskej krajine?
Prečo slovo občianstvo, občan a občiansky štát sú u nás iba formálne a len v novovekých krajinách sa dodržiava? Áno, ani tieto štáty nie sú dokonalé a majú svoje problémy. Ale prečo Európa tak neoblomne nesie svoje ťažké vrece národných nezhôd až doteraz a prečo sa nevie odosobniť od minulosti, nechápem. Najdivnejšie na tom je, že Slovensko hoci jeho história je poznačená útlakom, sa stále potáca od jedného despotického pána alebo samozvaného spasiteľa (Mečiar, Dzurinda, Fico) slúžiacemu zapadajúcemu do ešte väčšieho divadla kapitálu hraného na Európskej úrovni Nemcami, Francúzmi, Angličanmi, Talianmi či Španielmi.
Tak ako človek, ktorý sa nevie odosobniť od traumy z minulosti, sa musí následne dostať do bludného kruhu chorých myšlienok, tak sa národné štáty Európy nevymania z bludného kruhu problémov bez odosobnenia sa od vlastnej národnej minulosti, ktorá je síce úspešná pred voľbami, ale neuveriteľne zväzujúca pri akejkoľvek prospešnej spolupráci. Európa je miesto, kde sa veľa a pekne hovorí, ale nič pokrokové sa nepraktizuje už mnoho rokov. Budeme konečne prví, ktorí vybudujú ozajstnú občiansku demokraciu? Nie je už konečne čas nato, aby zákony platili pre všetkých bez rozdielu etnika, sociálneho statusu(bez žiadnej diskriminácie pozitívnej či negatívnej a bez výnimiek) rovnako?