Keď som pracoval v UK, často som sa stretával s ľuďmi, ktorí sa tam sťažovali. Samozrejme niektorí sa sťažovali chronicky, ale gro sťažujúcich pomáhalo nastavovať zrkadlo spoločnosti bez nejakých zábran, ktoré sú u nás také časté (čo si o mne pomyslia, prečo by som to musel robiť ja, keď to druhým doteraz nevadilo a podobne zvrátené myslenie). Bolo to tam tak prirodzené ako u nás nezáujem o to, čo sa nás priamo v momente netýka. Táto kultúra sťažovania a rozprávania o tom, čo spoločnosť trápi, tu chýba. Priam všade sa preferuje mlčanie. Veď sme to mohli v aj vidieť pred voľbami pri vyjadreniach Fica k popíjaniu Coly s Haščákom. Mlčal a vyhral.
Prax neriešme, ututlajme, zameťme pod koberec, ticho si popri tom okrádajme štátne, lebo môžeme a preto, že to vlastne robia všetci naokolo nás priviedla, kde sme. Sme ozaj šikovní, keď si chceme prilepšiť na úkor iného. Čo tak však budovať niečo spoločné?
Snívam sen, že jedného dňa si budú ľudia ctiť pravdu viac ako lahodne znejúce polopravdy a kedy sa nebude báť si nastaviť rovné zrkadlo a otvorene debatovať o veciach, z ktorých sme dnes spravili tabu. Zmena chce zmenu myslenia, postoja a zbavenie sa strachu z neprebádaného. Všetko predsa musí byť raz po prvý krát. Nebuďme teda alibisti a nečakajme na spasiteľa, keď sa ním môžeme pomaly ale iste stať aj sami. Povedzme si pravdu do očí a konečne sa staňme nielen právnym štátom, ale aj slobodnou občianskou demokraciou (link aké pincípy by mali platiť v takejto demokracii).