Pred dvoma rokmi som bol jeden z nich. Povedal som si, že skúsim šťastie a pojdem do Anglicka, že aspoň si zlepším jazyk, získam nejaké skúsenosti a aj niečo našetrím. Všetko sa mi podarilo, ale keď som si povedal, že dosiahol som cieľ a na primeranú odbornú pozíciu som sa nemohol dostať.
Od nástupu krízy sa podmienky zhoršili pre cudzincov s vysokoškolským vzdelaním. Keďže už u domácich mladých s vysokou školou bola nezamestnanosť okolo 30%, tak pretlak na zmenšujúci počet miest bol obrovský. Moja nevýhoda bola, že som nemal anglický diplom, ani ekvivalenciu a žiadne skúsenosti z odboru. Takže som sa vrátil.
Som na Slovensku už pol roka pracujem v jednej nemenovanej medzinárodnej firme v Bratislave s platom nad Slovenské pomery. Ale aj tak to, čo tu zarobím na kvalifikovanej pozícii sa rovná tomu, čo som v UK mesačne usporil na nekvalifikovanej pozícii. Ani po ôsmych rokoch od vstupu do EÚ sa naše platy v pomere k rastu cien nezmenili v pozitívnom zmysle. Skôr strácame. Okrem alkoholu, cigariet a mäsa a niektorých služieb nemáme nič lacnejšie. Skôr všetko drahšie. Bežné životné náklady sa síce s európskymi zrovnali, ak už ich aj neprekročili (najmä v Bratislave), no platy ostali stále pod európskymi. Niet sa čo čudovať príchodu zahraničných spoločnosti, ktoré tu prichádzajú za stále lacnou kvalifikovanou pracovnou silou. Umocnené množstvom nezamestnaných sa im stále darí udržiavať mzdy na nízkej úrovni a aj tak nemajú problém s doplňaním nespokojných odišlých.
Za polrok som nadobudol dojem, že táto krajina vôbec nie je zázrakom ani tigrom v srdci Európy, ale len kolóniou zahraničných koncernov a korporácií, ktorým vláda slúži viac ako vlastným obyvateľom, ktorí ju volia. Preto sa vôbec niet čo čudovať, že sa mladí hrnú preč do zahraničia. Tí bez univerzitného diplomu zarobia na rovnakých pozíciách ako doma minimálne 2 a pol krát viac a s univerzitným diplomom síce iba 1 a pol krát viac, ale usporia oveľa viac, pre nižšie dane nižších príjmových skupín, kde na začiatku každý zahraničný patrí v porovnaní s domácim a niekedy aj nižšie životné náklady.
Jediné, čo sa človeku v cudzine nepáči, je vždy určitý odpor domáceho obyvateľstva, ale s tým človek prirodzene ráta. Ale ak rovnaký odpor človek pociťuje vo vlastnej krajine od vlastnej vlády či ďalších sociálnych skupín, tak to prirodzené uršite nie je a je na zváženie prečo v takejto krajine vôbec žiť. Najmä keď každým dňom vidíte ako sa rozkráda vo veľkom to, čo vy musíte platiť cez vysoké dane z nízkeho príjmu a ako to nedokážete zmeniť k lepšiemu. Akoby mraky bezmocnosti a otroctva sa opäť zbiehali nad našou milovanou krajinou. Spomínam si na slová z básne Sama Chalúpku, ktoré sme sa učili v škole:
A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.