Každá kritická doba priniesla mnoho extrémistických smerov. V 30. Rokoch pomohla Hitlerovej národno-socialistickej strane práce NSDAP na vrchol zúboženého štátu, ktorý neskôr rozpútal z neuveriteľnej namyslenosti národa najväčšiu a najzničujúcejšiu vojnu všetkých čias.
Hoci sa to možno nezdá, ale určitá paralela sa práve odohráva u nás. Sme síce maličký štát s pomerne slabým povedomím národa, ale aj u nás sa nájdu extrémisti, ktorí využívajú negatívne nálady občanov voči etnikám (konkrétne cigánskemu, maďarskému, židovskému, či proti všetkým prisťahovalcom). Dokonca niektorí sú zamestnancami štátnej správy ako policajti, či iní úradníčkovia. Pýtam sa ich, kde boli doteraz? Kde boli, keď mali zasiahnuť z úradu legálnej moci?
Táto vlna extrémizmu valiaca sa celou ekonomicky stagnujúcou Európou však prehliada základnú príčinu tohto stavu a tým je nerovnomerné rozdeľovanie a ohodnotenie ľudí za prácu. A to vychádza zo štruktúry spoločnosti, ktorá sa podobá na pyramídu, kde tí na vrchole dostávajú takmer za nič oveľa viac ako tí na spodku pyramídy, na ktorých celá pyramída stojí.
Problém nie je teda v etnikách, aj keď samozrejme neschopnosť vlád a jej inštitúcií (bezpečnostné zložka a zložky spravodlivosti) niektoré etniká za posledných 23 rokov diskriminovali pozitívne pre tlaky vyvíjané zahraničím na naše slabé vlády.
Na jednej strane som rád, že stále extrémisti nedosiahli takú silu, aby niečo mohli zmeniť (hoci na niektorých miestach nášho štátu sa nachádzajú malé polo-militantné skupinky) a že väčšina občanov podporuje „štandardne okrádajúce“ strany. No na strane druhej som sklamaný z toho, že ani po 23 rokoch mnohí z nás nevidia, čo sa deje. Že bez osobnej angažovanosti a zjednocovania sa občanov nám nikdy nebude lepšie.
Vezmime si napríklad dookola spomínané Švajčiarsko. Prečo sa tam majú lepšie? Lebo moc štátu decentralizovali na menšie samosprávne celky, kde sa občania cez priamu demokraciu (referendá, zhromaždenia a iné inštitúcie) starajú sami o svoj malý kraj, no napriek tomu žijú vo federácii, ktorá navonok vystupuje ako jedna krajina. Kedy teda budeme druhým Švajčiarskom?
Nikdy. Snažme sa byť samými sebou a nebojme sa povedať svoj názor a starať sa aj o veci verejné. Viem, že je to ťažké pri množstve každodenných osobných problémov, ale verím, že keď človek chce a vidí, že to má zmysel, tak si čas nájde. Spolu bez extrémistov so zdravým kritickým rozumom dosiahneme viac.
Neplátajme záplatu ešte väčšou záplatou. Je problém riadiť sa jednoduchým zákonom, nerob druhému to, čo nechceš, aby druhý tebe robil?