Snáď nejestvuje človek, ktorý by nepoznal rozprávku o Cisárových nových šatách od Hansa Christiana Andersena. Tento vskutku pokrokový spisovateľ vykreslil v tejto rozprávke jeden psychologický fakt. Fakt, ktorý sa v našej spoločnosti za 20 rokov rozmohol nie na dvoranov a cisára, ale nanešťastie na ľud.
Ako to už býva, keď človek dospeje, už sa tak často s rozprávkami nestretáva a na ich poučný význam pozabudne. Aspoň mne sa to tak stalo. Až do dneška, keď som si pri jej čítaní krstňaťu, uvedomil jednu paralelu s našim životom. Ako veľmi sme si podobní s dvoranmi a cisárom, ktorí pre svoju zaslepenosť a neschopnosť si priznať chybu, aj keď je jasná, doslova holá ako cisár na promenáde, spravili zo seba ešte väčších hlupákov, ako by boli spravili pri priznaní si faktu, že nič nevidia. Na tomto psychologickom fakte zarobili podvodníci = figliari.
Len pre pripomenutie. V rozprávke cisár a jeho dvorania nechceli priznať, že nevidia nejestvujúce šaty, lebo si mysleli, že druhí ich vidia a ak by priznali, že nič nevidia, nepriamo by tak uznali, že nie sú na svoj úrad vhodní = kompetentní. Radšej platili podvodníkom za nič, lebo tí vedeli, že panovníkova a dvoranská hrdosť a zaslepenosť svojou neomylnosťou je tak slepá, že pre ňu sa radšej nechajú oklamať fiktívnymi šatami od podvodníkov.
Jedno je však rozprávka a čosi iné je skutočnosť. Na rozdiel od rozprávky v skutočnosti sú následky zotrvávania v sebaklame bolestivé. O to je realita horšia, že takýmto straníckym figliarom už 23 rokov slepo veríme, dávame sa znova a znova nachytať na to isté divadlo, žerieme ich prázdne sľuby len s obmenou chuti (pravicové/ľavicové), ktorými sa nám ponúka rovnako imaginárna moc, za ktorú platíme a nič na oplátku nedostávame. Nechceme si pripustiť a povedať ako to spravilo malé dieťa v rozprávke. „ ON je nahý!“ Takto to nefunguje !
Moje krstňa je ešte príliš malé, aby psychologický podtext (hrdosť, presvedčenie v neomylnosť a apel na sebaklam v spoločnosti bez otvorenej komunikácie) tejto rozprávky pochopilo. Prečo však to nechápeme my dospelí mi ostáva záhadou.