Keď mi je otupno spomeniem si na slovné spojenie môjho dvojročného krstňaťa, ktoré používa na osoby jemu istým tajomným spôsobom v určitej situácii neobľúbené. Niekedy sa mu nepáčia pre vzhľad a inokedy pre svoje správanie. Jeho rozkošne nespisovná slovenčina v spojení takýchto neobyčajných spojení už obmäkčila aj ten najtvrdší zákaz dospeláka.
Ale ako sa to deje u každého dieťaťa, že si časom uvedomí, čo svojim šarmom, detskosťou dokáže, tak aj on to z času na čas zneužíva. Každý to vie, ale predsa mu to toleruje. Avšak preto, že je malý a neuvedomuje si plne svoje konanie, je mu odpustené. Ak by bol už veľký, tak by mu toto malé zneužitie už neprešlo. Pre neho existuje nádej, že si uvedomí čo znamená dosiahnuť niečo šarmom, rozkošnosťou, krásou či nevinnosťou a že to vo veľkom robiť nebude.
Ale potom sa mi natíska otázka, akú nádej majú tí, ktorí už dorástli do plného uvedomenia si svojich činov a aj napriek tomu zneužijú svoj šarm, postavenie či moc vo veľkom. Dá sa takýmto uznať, že si neuvedomovali svoje činy? Prečo tolerujeme takýchto suchých čertov?