Veríme, že zajtra bude lepšie, alebo chceme tomu veriť?
Keď človek uvažuje o budúcnosti vždy vychádza zo svojich skúseností a poznatkov. Na základe váh pravdepodobností vývoja okolností predpokladá, čo nastane. Podľa toho sa každodenne rozhoduje a dúfa, verí v lepšie a snaží sa napredovať.
Každý z nás je však do určitej miery limitovaný. Fyzicky, morálne, duševne alebo spoločensky. To nás odlišuje a robí z nás originál. Žijeme a konáme za seba. Trpíme a tešíme sa za seba. Ale sme si vedomí aj toho, že kde začína moc jedného, končí moc druhého. Svet je prepojení pavučinami ľudských vzťahov. Vzťahov, ktorým dávame zmysel a hodnotu. Keď nás niekto sklame, stráca prirodzene našu dôveru. Ako zranený človek sa upneme na ďalší vzťah a vytvoríme novú hodnotu. Na svete nechceme byť sami. Sme ľudia spoločenskí.
Je prirodzené, že chceme, aby sme sa v očiach druhých prezentovali v dobrom svetle. Súčasťou toho je však aj sebareflexia a uvedomenie. Preto je potrebné vravieť pravdu. Pravda je iba jedna a nedá sa modelovať. Nemôže byť iba pravicová, či ľavicová, sociálna či demokratická. Môže byť iba ľudská.
Verím, že zajtra bude lepšie, nechcem sa nútiť tomu veriť? No podmienka ostáva. Uvedomíme si, kto sme a že našu osobnú pravdu musíme vedieť pretaviť aj do pravdy spoločenskej, národnej. Povedzme si pravdu, odkryme karty. Nebojím sa budúcnosti, lebo v podstate ten najväčší kritik je môj priateľ, ktorý mi pomáha odkryť pravdu o sebe, tak ako kritické či názorové skupiny pomaly odkrývajú pravdu o našom štáte.
Kontrolujem sa ľudsky navzájom, nie podľa papiera, ale podľa svojho svedomia. Prečo nepredpokladať, že ten na druhej strane je menej inteligentný ako ja? Len silný človek dokáže prijať kritiku a vyvodiť osobnú zodpovednosť. Nesúďme len podľa slov, ale aj na základe skutkov. Neklamme sa, že sme lepší ako druhí. Nedeľme sa. Spolupracujme!
Chyba nie je vždy v ideológií, ale v neochote počúvať sa a spolupracovať navzájom.
PS: Roky počúvam, že prinášame riešenia. No pýtam sa, prečo sa neuskutočňujú?