Platové tabu či o jeho pôvode. . .

3. decembra 2011, Martin, nazory príjmy s otazkou Spoločnosť úvahy

Ak si hľadáte prácu na Slovensku často namiesto konkrétnej sumy nájdete v kolónke ponúkaný plat slovo „dohodou“. Keď pozíciu získate, pri otázke na výšku platu často odpovedáme vyhýbavo a len v málo prípadoch sa dozvieme presný plat. Častým dôvodom vyhýbavej odpovede je samotná výška platu. Buď je taká nízka, že sa hanbíme priznať, že za takú nízku plácu pracujeme, alebo je taká vysoká, že vzbudzuje dojem nelegálnej činnosti.

Hovoríme o transparentnosti, doslova ju žiadame, ale sami ju nevieme používať. Stačí si pozrieť ponuky prác v zahraničí. Vo väčšine prípadov ak neudajú presnú čiastku, tak aspoň udajú platové rozmedzie. No aj toto je o transparentnosti. Už sme sa prestali čudovať, ak ani netušíme, aké skutočné príjmy majú naši politici, naši podnikatelia, či naši susedia.

Pritom začať je také jednoduché. Najprv od seba a potom žiadať to isté aj od druhých. Napríklad, čo je zlé na tom, ak by sme požadovali od verejných zástupcov naviazanie platov na priemerný plat v hospodárstve, zákaz akejkoľvek inej či ďalšej činnosti popri volenej a tobôž by už nebol ani problém podať daňové priznanie na čas. V tom prípade zbavenie ich imunity by nemal byť žiadnym problémom, lebo predsa kto nekradne, či neporušuje zákon, tak ani nijakú imunitu nepotrebuje, alebo?

Nečudujem sa ľuďom, ktorí časť z príjmu nezdaňujú, lebo nevidia, ako s nimi naši volení zástupcovia nakladajú. Respektíve vidia, ale sú z toho znechutení. Potom, ako inak sa dá kontrolovať činnosť volených zástupcov, ako aj všetky procesy v štáte narábajúcim s našim verejným majetkom tak, aby čo najviac ľudí mohlo tieto procesy sledovať, kontrolovať a následne proti tým nesprávnym sa aj postaviť a to všetko pri primeraných nákladoch a rýchlosti odozvy systému, ak nie cez najnovšie technológie (navrhovaný INTRANET).

Nejde tu o reguláciu, ale o informatizáciu a ozajstnú kontrolu všetkých stupňov štátnej správy. Nechcel by som, aby sa kontrolovali súkromné zdroje, ale verejné. Teda tie, ktoré povinne odovzdávame štátu v očakávaní ich efektívneho návratu v prípadoch, kde súkromný sektor nie je schopný zabezpečiť, alebo je menej efektívne použiť na ich poskytnutie súkromný sektor. Chcem, aby sa zmenil pohľad ľudí. Aby tu bol štát pre nás a nie my pre štát.

PS: Konkrétnejšie návrhy – viď. predchádzajúce články na martindavidfedorko.blog.sme.sk.